Priznanie Patrika Hermana: V súkromí som taký sraľo

Vás na konkurz do televízie prihlásil kamarát, vy sa vraj dobrovoľne na nič nehlásite. Máte nejakú neistotu či nedôveru v seba samého?

Mne viacerí ľudia hovoria, že som čudný, pretože ja som schopný, keď moderujem alebo napríklad nakrúcam zahlásenia uprostred námestia. Takže na tej verejnosti predstúpiť na pódiu pred stovky alebo tisícky ľudí, s tým nemám absolútne žiadny problém. Ale súkromne som naozaj taký malý sraľo. Nerozumiem tomu, ale hanbím sa v súkromí.

Ako sa to ešte prejavuje?

Nemám rád oslavy napríklad, keď mi niekto gratuluje, lebo nemám rád pozornosť práve v takom nejakom malom priestore, kde som s tými najbližšími alebo so známymi. Tak tam som taký nejaký veľmi čudný, utiahnutý, hanbím sa a prežívam najväčšiu traumu a paniku vo vnútri. A je to taký paradox. Aj na to rozhodnutie ohľadom prestupu do inej televízie som zbieral odvahu pomaly desať rokov.

Prečo? Aký strach tam bol v tomto prípade?

Ja mám možno aj strach zo zmeny. A ten mám vlastne stále od toho detstva, mňa každá zmena dokázala nejakým spôsobom trošku vykoľajiť.

Tým myslíte rozvod rodičov?

Áno, vyrovnávať sa s tým, to nebolo samozrejme jednoduché. Závidel som tak trošku kamarátovi, ako so sestrou a s rodičmi vychádzali, ako si to naozaj užívali, ako sa o seba starali, ako si venovali svoj čas. Tak som mu závidel, aké to má, že je všetko v poriadku a žiadne hádky okolo a že je to harmonická rodina. Často som tam chodil a brali ma ako ďalšieho člena domácnosti.

Ale s rodičmi ste neskôr mali s obomi dobrý vzťah…

Áno. U nás tie rodinné vzťahy boli trošku komplikované. Nechcem už ísť do detailov. Boli aj niektoré veľmi ťažké chvíle, ale som rád, že som si dokázal nájsť cestu k mame a rodinným príslušníkom a že sa zabúda na tie staré veci. Ale možno všetko zlé je naozaj na niečo dobré. Mal som obrovské šťastie na ľudí okolo mňa, na priateľov, na ich rodičov, podržali ma učitelia, ktorí v podstate ukázali, že im na mne záleží. A v tom momente som im musel ukázať, že si to zaslúžim a že môžu byť na mňa hrdí. Možno to mi nejakým spôsobom pomohlo, že som neskončil niekde na okraji spoločnosti.