Priznanie Romana Luknára: Ublížil som mnohým ľuďom

K herectvu ste sa dostali náhodou už ako dieťa. Ako si spomínate na tie časy detského herectva?

Veľmi dobre. Bol to úplne nový svet, odišiel som na dva mesiace ako 11-ročný do Banskej Bystrice, bol som na hoteli s Peťom Kočišom a na deň sme mali 45 korún, čo bol strašne veľký peniaz pre nás. Kupovali sme si za to modelárske lietadlá, chodil som na obedy do reštaurácie a nemal som ani ako tie peniaze minúť. A po tomto prvom filme som potom išiel z jednej inscenácie do druhej.

A bola to skôr zábava alebo niekedy aj drina?

Žiadna drina, bol to pre mňa nový svet. Bol som decko a celé som to bral ako zábavu.

V čom to bolo iné ako dnes?

Ten vonkajší svet bol iný aj svet toho filmu. Technológie boli iné, mňa po natáčaní učili počítať natočené metre, nabíjať kazetu s filmom na ďalší deň, ráno som na pľace pomáhal s lampami. Voňalo to takým tým remeslom, tou filmárčinou. Napríklad v Chodníku cez Dunaj dostanem polenom po hlave. Ten úder bol normálne „chaplinovka“. Išlo to presne opačne, čiže ona išla tým polenom od čela smerom dozadu a keď sa film pustil spätne, vyzeralo to, že ma buchla. To už sa dnes nerobí. Marvel urobí všetko digitálne.

Pamätáte si, čo ste si kúpili za tie prvé zarobené peniaze?

Jasné. Hral som tam s tou veľkou dogou a jeden kolega mal krásneho boxera. Ja som sa úplne zamiloval a strašne som takého psa chcel. Bol som dva mesiace každý deň na pľaci so psom, tak čo potom? No chcem psa a magnetofón. Na to som minul svoje honoráre. Chcel som počúvať muziku a rodičia mi magnetofón nevedeli kúpiť. Boxera mi ale maminka zatrhla, lebo veľmi slintá a je to hnusné. Že maximálne pudla! Ja som s ním chcel chodiť na cvičák a frflal som, že tam všetci budú mať boxerov a vlčiakov, ale dal som mu aspoň veľké meno, volal sa Jumbo. (smiech) A urobil aj všetky skúšky. A do dnešného dňa som stále so psíkmi a myslím, že pri nich aj skončím.

Keď ste už ako dieťa boli vo filmovom svete, rozmýšľali ste niekedy aj nad nejakým iným povolaním?

Ešte zo začiatku som chcel byť námorník, lebo som chcel cestovať po celom svete. Chcel som ísť do Gdanska na vysokú školu námornícku. Ale bol to nápad v takých dvanástich rokoch a furt som točil, furt som točil. Potom som chcel ísť do Trnavského divadla, ale tam mi povedali, že musím ísť najprv na VŠMU, tak som sa pýtal na to nebohého Miloša Pietora, ktorý tam učil a on povedal, že ten predpoklad mám, ale mal by som si najprv vyskúšať práve to divadlo, lebo filmovanie je úplne odlišné. Tak som šiel pätnásťročný do Ludusu a už som tam aj zostal. A veľmi sa mi to páčilo, lebo to bolo bláznivé, hádzal som sa o zem (smiech). Nakoniec som sa rozhodol ísť do Trnavy, lebo Ďurko Nvota tam robil strašne krásne divadlo.

Ale potom ste odišli zo Slovenska…

Lebo prišla revolúcia a videl som, o čom to celé je a tak som už konečne mohol ísť za Lolou, s ktorou som si už štyri roky dopisoval. Povedal som si: Všade dobre, tak čo doma? A išiel som za ňou.

Ale tam bol pohľad na herectvo iný.

Oni furt híkali a stále sa ma pýtali, akú ja mám metódu, či Stanislavského. A ja som im hovoril, že som Roman Luknár, nemám žiadnu metódu a hrám sám za seba. Oni tam boli dosť zblbnutí, niečo tam zachytili pred desaťročiami a išli v tej línii, takže ja som si s nimi veľmi nerozumel. Oni príliš deklamujú, španielske divadlo je fakt smiešne. Ale čo som sa tam naučil, čo je odlišné od Slovenska, že tam keď robíš divadlo, robíš len divadlo, nerobíš popritom aj televíziu, aj dabing. Oni im to tam nedovolia. Ale zas, keď sa naskúša hra, tak sa hrá stále tá jedna hra, kým sa predáva, aj rok a pol. Človek má toho po pol roku už plné zuby.

Takže na Slovensku sa vám robí lepšie?

Ako čo. Ja si veľmi vyberám, s kým budem spolupracovať, lebo nemám rád neprofesionalitu. Tá sa nevie poriadne postaviť na značku, ten príde neskoro a nepripravený a to ešte učí na VŠMU. To nepochopím. My so Zdenkou Studenkovou prídeme načas, vieme texty, ale robiť sa nedá, lebo čakáme.

A neoľutovali ste nikdy, že ste sa pred 15 rokmi vrátili na Slovensko?

Nie, lebo moji chlapci sa konečne naučili po slovensky, čo som im sľúbil odmalička, ale nebol som schopný to urobiť. A mali tu všetko, čo som im v Španielsku nemohol dať. Janka učil na bicích Martin Valihora, Lajka na gitare Miško Bugala. Spoznali aj moju kultúru. A hlavne som sa rozlúčil s mojimi rodičmi. Tam mi vždy išlo hlavou, že starnú a ako sa majú a keď sa náhodou niečo stane, nebudem pri nich.

Teraz hráte v seriáli, kde má mužská hlavná postava tri ženy. Aký je váš názor na neveru?

Toto ja už dávno neriešim, čo sa týka vzťahov. Myslím si, že tá nevera je dosť prirodzená, len nemám rád neveru, keď sú tam tie deti. Mama alebo otec uľaví svojej prvej signálnej sústave a tie deti to potom zasiahne. To nie je správne.

S týmto úzko súvisí aj klamstvo. Existujú podľa vás aj nejaké prijateľné klamstvá?

Práveže ja som ublížil strašne veľa ľuďom tým, že som povedal pravdu. A priznávam, že som niekedy chcel byť uštipačný, všetečný alebo klebetný a aj som videl potom, že nejaké manželstvo sa rozbilo, lebo som prezradil práve neveru.

Hovoríte, že vzťahy neriešite, takže ste nezadaný?

Už dosť dávno a aj budem. Zadaný som len tak, že mám deväťročný vzťah s Liankou, s mojím psíkom a ona sa stále zo mňa teší.

Pred časom ste mali zdravotné problémy, je všetko už v poriadku?

Áno, cítim sa fantasticky. Mal som to šťastie, že som sa dostal na Kramáre a dali ma do poriadku. Ale tiež som tam sedel dlho, mal som podobné ťažkosti ako Dano Heriban a najprv ma poslali domov. Ráno mi potom suseda volala sanitku a potom mi lekár povedal, že ešte takých 20 minút a už by som tu nebol. To bolo v januári a o štyri mesiace sa to stalo Danovi.