Renáta Názlerová: V menopauze mi „preplo“! Dnes to už robím inak... (ROZHOVOR)

Leto je už síce za nami, ale môžete nám povedať, ako ste ho prežili?
Moje leto bolo také oddychovo-pracovné. Takže okrem „doťukávania“ pracovných záležitostí som aj našťastie stihla oddychovať. Tak som aj veľa cestovala, ale na to sa chystám aj počas nadchádzajúcej jesene...
 
Je pre vás september pracovný?
Áno, je. Konečne sa mi podarilo dopísať knihu, ktorú som nebola schopná dokončiť dva roky. Ale teraz  je už na svete a čakám, že sa počas jesene objaví aj v kníhkupectvách. Je to už môj ôsmy román. Ale nezabúdam ani na školenia. Venujem sa ľuďom, ktorí nezvládajú svoj život...  

Ako pomáhate ľuďom?
Najmä dobre mienenými radami. Celkom som prekvapená z toho, že čím ďalej, tým viac ku mne chodia rodičia s deťmi. Poukazuje to na to, čo sme ešte úplne nahlas nevyslovili fakt, že nám vyrastá veľmi úzkostná a depresívna generácia detí. Volajú o pozornosť, o lásku a o pochopenie. Prejavuje sa to najmä na základných školách. Deti sa samé poškodzujú. Stalo sa to už fenoménom, ktorý je veľmi rozšírený. Na stredných školách zasa mladí ľudia používajú antidepresíva. Za našich čias sa obchodovalo tak, že sme nosili do školy v krabičke od zápaliek vši a úspešne sme ich predávali tým, čo chceli mať na čas od školy pokoj. Dnes mladí ľudia robia „kšefty“ s liekmi na upokojenie a inými látkami. To sa mi zdá byť ako veľký varovný signál a som rada, že rodičia nie sú voči tomuto nevšímaví a že rozumejú tomu, že by sme mali začať niečo robiť.

Stretli ste sa s niekým takýmto aj vo svojom blízkom okolí?
Žiaľ áno. A bolo to žiaľ aj v mojej priamej rodine.
 
Ako problémy detí riešite?
Vždy sa najskôr porozprávam s rodičmi a neskôr s dieťaťom. Pokiaľ vidím, že je potrebná aj návšteva u psychiatra, trvám na tom, aby začali najskôr s liečbou u neho a potom sa mu môžem až začať venovať ja. Ale ja sa zvyčajne - a to je možno aj tak trochu paradox, venujem viac rodičom, ako deťom. Lebo práve rodičia sú tí, ktorí vytvárajú základné prostredie a rodičia sú zvyčajne aj tí, ktorí niečo dôležité počas výchovy dieťaťa prehliadli a niečo možno aj zanedbali... 

Znie to tak trochu ako kritika...
Nikdy by som si ich nedovolila kritizovať za ich výchovu a ani náhodou to nie je z mojej strany kritika. Je to len dlhodobé pozorovanie. V skratke, vždy treba začať najskôr od seba.

Máte triezvy pohľad na život. Ste občas aj poverčivá?
Nie, nie som poverčivá a ani som nikdy nebola, aj keď jedna z kníh, ktorú som napísala, je o bielej mágii. Znamená to, že som zástancom vecí medzi nebom a zemou, alebo inými slovami, som človek, ktorý uznáva, že obe polovice mozgu majú svoju funkciu v našom živote. Tak racionálnu, ako aj iracionálnu.
 
Takže varíte napríklad v posmrtný život?   
Rozhodne by som netvrdila, že neexistuje. Neverím však napríklad v mimozemšťanov. Ale rozhodne verím v to, že Zem nie je plochá... (smiech) 

Ste známa tým, že máte rada módu a rada sa pekne obliekate. Ste módna fanatička?
Ja vôbec nasledujem módu, aj keď to tak asi občas vyzerá. Dokonca som presvedčená o tom, že mi v menopauze nejako „preplo“.  Vždy som bola chlapčenský typ. Mala som rada napríklad bojové športy a dodnes mám dokonca preukaz na držanie aj nosenie zbrane. Vždy ma to viac ťahalo k tomu mužskému svetu, ale neviem, čo sa so mnou stalo. Zrazu mám pocit, že som roky zabúdala na svoju ženskú podstatu, a zrazu som si to začala akosi viac užívať. A súčasťou toho je aj obliekanie.

Bolo to s obliekaním naozaj až také zlé?
Pre nás moletnejšie určite áno. Keď si spomeniete (a priznáte), čo ste si mohli za socializmu kúpiť v konfekčnej veľkosti 42 a vyššie, bude vám z toho smutno. Mohli ste si tak akurát odskočiť do Maďarska do Győru na trhy a tam si kúpiť maximálne pletený pulóver a tým ste skončili. Takže teraz, keď je možnosť a príležitosť obliecť a v obchodoch, kde nájdete naozaj všetko počnúc výberom strihov až po nápadné farby, tak by bol hriech nevyužiť to. A ja si to užívam!  

Vy ste však aj viditeľne schudli...
Veľa ľudí mi to hovorí, tak to asi bude pravda. Ale potvrdzuje to aj ručička na váhe. Naozaj som prišla o 40 kilogramov z hmotnosti. Ale stalo sa mi to nie za mesiac či dva, bol to dvojročný proces, nič rýchle a nárazové... Ale je pravda, že aj ja - keď sa na seba občas pozriem v zrkadle, mám pocit, že fakt? Naozaj som to ja...?

Ako sa vám to teda podarilo? Zmenili ste životosprávu, alebo sa viac hýbete?
Nič z toho. Verejne sa hlásim k tomu, že som ten človek, ktorý používal v prvej fáze injekcie na chudnutie, ktoré sú na lekársky predpis. Tie som užívala asi 5 mesiacov. Potom som mala pauzu a teraz mám „naordinovanú“ proteínovú stravu.  

Používanie liekov určených na liečbu diabetu však môže s telom, pokiaľ nemáte cukrovku, poriadne „zamávať“. Stalo sa to aj vám?
Myslím si, že každý liek má vedľajší účinok a každý človek si má zvážiť a skonzultovať s lekárom, či očakávaný efekt a dôvod, prečo ho ide brať, je dostatočne legitímny na to, ak by aj prišiel nejaký nežiadúci účinok, tak aby to za to riziko stálo. A ja som nemala čo riešiť, mala som naozaj extrémnu hmotnosť a musela som s ňou začať niečo robiť. Takže v mojom konkrétnom prípade sa to vyplatilo. Tým však samozrejme nenabádam ženy, aby išli touto cestou aj ony...