Rodinné rána u Skrúcaných: Kto je krkom a kto hlavou rodiny? Máme odpoveď! (ROZHOVOR)

Denný seriál, vďaka ktorému ste sa vrátili na obrazovky aj ako herec sa odohráva v osemdesiatych rokoch. Ako si spomínate na toto obdobie?  
Súkromne si na tieto roky spomínam veľmi v dobrom a rád. V tom čase ma prijali na VŠMU. Bolo to také moje magické obdobie, počas ktorého sa mi podarilo všetko, na čo som siahol. Takže z môjho pohľadu ich mám zafixované ako krásne roky aj napriek tomu, že sa začali koncom osemdesiatych rokov komplikovať. V roku 1989 mi totiž zomrel môj parťák Paľo Juráň, s ktorým som tvoril prvú humoristickú dvojicu a ja som razom začal chápať, že nie vždy ide všetko tak, ako by som chcel a že život môže byť niekedy aj krutý a komplikovaný.   

Aký je váš súčasný život? Tiež tak skvelý ako v osemdesiatkach? 
Nemôžem sa sťažovať, ale všetko je samozrejme relatívne. Po tomto období totiž už prišli aj situácie, ktoré môj dobrý pocit zo života značne pozmenili. Ale tieto roky boli skvelé - teda až na ich záver. Ale ten ma zase naučil vnímať život ako jedinečný a vážiť si ho. Toto obdobie ma donútilo postaviť sa oboma nohami na zem. Ale so svojim súčasným životom som samozrejme spokojný. Až na ten odstup štyridsiatich rokov... (smiech)
 
Je napriek tomu vo vašom živote niečo, čo by ste zmenili?
Obávam sa, že by to nešlo. Podľa mňa je život taká skladačka a keby ste z neho vybrali čo i len jediný dielik, všetko by sa rozsypalo. Všetko sa kvôli niečomu stalo a niečo na to nadväzovalo. A meniť to? Myslím si, že by to už ako celok nemalo význam a ako sa zvykne hovoriť, všetko je tak, ako má byť a podľa mňa to platí aj v tomto prípade. A s odstupom času hodnotiť svoj život a zisťovať, čo som mal urobiť inak, je len strata času. Človek sa môže dostať len do rozpakov či depresií.