Roman Juraško sa nebráni tretiemu dieťaťu! A svadba?

Nedá sa začať asi iným ako odchodom z Telerána po takmer 20 rokoch. Aký to bol pocit?

Zvláštny a veľmi emotívny. Ak ste niekde 20 rokov a robíte prácu, ktorá vás napĺňa a baví, tak ten pocit asi nemôže byť iný.

Kedy a prečo vzniklo rozhodnutie ukončiť túto etapu?

Bol to proces, ktorý chvíľu trval, s Lenkou sme sa o tom rozprávali, ale napokon bol záver relatívne rýchly. Lenka chcela venovať väčší čas rodine a súčasne sme mali pocit, že už je asi ten správny čas.

Mnohým ľuďom vŕta v hlave, kedy sa vstáva do Telerána a ako sa dá dlhodobo vydržať také skoré vstávanie. Ako ste to zvládali vy?

Po pravde, nezvládal. Teda do momentu, kým som prišiel do štúdia, to bolo náročné, milujem totiž ranný spánok. Ja som vstával o štvrtej, Lenka ešte skôr okolo tretej. Čiže to vstávanie a preberanie bolo pre mňa náročné, ale práca samotná a všetko, čo je s ňou spojené, bol taký životabudič, že po šiestej som išiel s úsmevom a na 100 percent.

Hovorí sa, že raňajky sú základom dňa. Ako ste to mali vy s raňajkami, keď ste vstávali v čase, keď sa ostatní ešte prevaľovali v posteli?

Priznám sa, že som neraňajkoval. Teda, technicky vzaté som sa najedol v čase, keď niektorí ešte raňajkujú, teda okolo 8:30 po vysielaní. Ale keďže som bol na nohách od štvrtej, tak sa to dá v mojom prípade považovať skôr za obed než raňajky.

Zmenili sa teraz nejako vaše ranné rituály? Alebo iba ten čas vstávania a ostatné je po starom?

Už nevstávam o štvrtej, ale o šiestej. Po novom totiž máme malého psíka a ten sa zobúdza skoro presne o šiestej a keďže sa chce ísť venčiť, tak mňa alebo Dianku veľmi jemne, ale presvedčivo budí. Rituály sa nám v rodine zmenia aj v septembri, keďže Izabelka začne chodiť do školy, na čo sa veľmi tešíme!

S Lenkou ste boli aj dlhoroční kamaráti. Ste teda naďalej v kontakte?

Áno, sme v kontakte, ale priznám sa, že osobne sme sa stretli naposledy pred prázdninami, v lete sme boli obaja rozlietaní, ale v septembri si to, verím, že vynahradíme.

Spomínate si ešte na tie začiatky, keď ste sa spoznávali a oťukávali pred kamerami ako dvojica?

Bolo to nádherné a zároveň stresujúce obdobie. Obaja sme vlastne začínali, spoločne sme sa učili, ako správne moderovať formát, akým je Teleráno, zároveň sme sa popri tom spoznávali aj ako ľudia. Navyše sme boli mladší ako v súčasnosti a svet sme vnímali trochu bezstarostnejšie. Čiže áno, nádherné obdobie.

Asi je ťažké vybrať jednu udalosť za 20 rokov, ale čo najvtipnejšie sa vám vynorí v pamäti pri spomienke na spoločnú prácu?

Áno, je to ťažké vybrať. Vždy ale rád spomínam na momenty, keď sa Lenka nedokázala prestať smiať, keď sa stalo niečo nečakané a zároveň vtipné. Napríklad, keď som po vykrútení víťaza Vstávaj a vyhraj spokojne skonštatoval, že je vykrútený a následne som mu zložil. Chvíľu trvalo, kým sme pokračovali.

Vy ste o odchode z Markízy nikdy neuvažovali?

Úprimne povedané sa občas pristihnem pri úvahách, čo by bolo, keby som sa venoval právu a občas ma to aj láka. Na druhej strane, práca moderátora ma nesmierne baví a napĺňa, takže tieto úvahy sú zatiaľ naozaj len úvahami.

Zábery z ich začiatkov aj emotívnej rozlúčky nájdete v galérii.

Ako sa vlastne z vyštudovaného právnika stal moderátor? Nikdy ste netúžili po právnickej praxi?

Bola to vlastne veľká náhoda. Potom, ako som skončil školu, tak som sa právu aj chvíľu venoval, ale po pár mesiacoch mala Markíza veľký konkurz na moderátorov a redaktorov, do ktorého som sa prihlásil. Zároveň mi neprišlo reálne, že v ňom môžem byť úspešný. Skončilo to ale tak, že som bol a tento príbeh trvá už 20 rokov.

S vaším pôsobením na obrazovke sa spája až taký úsmevný trend. Neviem, či niekoho iného tak veľmi diváci riešili v rámci imidžu. Ako ste to vy vnímali, keď sa stále riešilo, prečo máte dlhé vlasy a že by ste sa už mali konečne ostrihať?

Bolo to také veselé obdobie. Vlastne som sa trochu vrátil do detstva. Keď som mal okolo 18 rokov, moje vlasy boli tiež dlhé, dokonca dlhšie ako naposledy. Vtedy to bola moja stará mama, ktorá sa ma neustále pýtala, kedy sa už dám konečne ostrihať. Aj vtedy mi to chvíľu trvalo. (smiech)

Aktuálne ste si akoby refreshli kariéru s novou reláciou, v súkromí pracujete na novom bývaní, máte krásnu partnerku, dve deti. Je ešte niečo, čo vám chýba ku šťastiu?

Naozaj prežívam krásne, šťastné obdobie. Som nesmierne vďačný za všetko, čo mám a tým nemyslím materiálne statky. To neznamená, že nemám sny, čo všetko by sa ešte mohlo naplniť, také sny máme všetci a svojím spôsobom nás posúvajú vpred. Ale aj keby zostali len snami, stále som šťastný a vďačný za všetko v mojom živote.

S Dianou to bola láska na prvý pohľad?

Skôr to bolo očarenie na prvý pohľad. Jej krása mi vyrazila dych. Viem, je to povrchné, ale je to fakt. Vtedy som ale netušil, že jedného dňa budeme mať spolu dve úžasné deti. Láska prišla s tým, keď som ju spoznal ako človeka. A to bol niekoľkomesačný proces.

Riešili ste niekedy fakt, že je medzi vami 10-ročný rozdiel?

Priznám sa, že na začiatku som si kládol otázku, či budeme názorovo, skúsenostne, emočne kompatibilní. To sa zmenilo v momente, keď som pochopil, že je vyspelejšia ako ja a odvtedy sme to nikdy neriešili. (smiech)

Všetci sa vás určite vždy pýtajú na svadbu. Prebehli už v tomto ohľade nejaké všeobecné alebo konkrétnejšie plány?

Konkrétne plány nemáme, možno len to, že chceme malú bezstresovú svadbu. Teda, ak niečo také existuje.

Aký ste otec? Čo je v rámci tejto roly pre vás najväčšou výzvou?

Chcem veriť, že som dobrý otec, aj keď Dianka by vám vedela rozprávať o mojich nedostatkoch. Najväčšou výzvou pre mňa je, aby sme boli schopní vychovať dobrých ľudí. Aby sme boli pre naše deti vzormi, aby sme im dali pocit lásky a bezpečia. A zároveň, aby sme ich pripravili na život, ktorý ich čaká vo svete, o ktorom nevieme, ako bude vyzerať.

Dve deti sú akurát alebo by ste sa nebránili ani ďalšiemu potomkovi?

Sranda, práve včera sme sa o tom rozprávali. Dve deti sú pre nás zatiaľ akurát, ale aj tri je pekné číslo.