Roman Luknár prežil (aj) PEKLO. Prečo je z neho samotár?

Herca vlani vyspodal magazín Život.

Ten plán stále mám a pracujem na jeho realizácii. Viac k tomu nebudem hovoriť (úsmev.) Viete, nie všetci ľudia sú prajní. Za trinásť rokov, čo žijem opäť na Slovensku, som, tak ako som už spomínal, zažil všeličo a nie vždy to bolo príjemné.

Nie, vrátil som sa, aby som sa postaral o rodičov. Dlho som bol preč, ale podarilo sa mi s nimi stráviť posledné chvíle ich života, rozlúčiť sa s nimi a zároveň ich pochovať.

Absolútne najviac, pretože človek sa vo všeobecnosti bojí smrti. Keď však smrť zažijete zblízka – a ja som mal to šťastie, no zároveň sa moji rodičia veľmi netrápili, pretože ich nezožierala dlhodobá choroba –, prestanete z nej mať strach. Smrť som videl na vlastné oči a dnes môžem povedať, že sa odchodu na večnosť vôbec nebojím.

Ja sa nerád trápim. O tom som už veľakrát hovoril, ale zopakujem to: mnoho vecí v živote som sa naučil prijať také, aké sú. Napríklad moji chlapci teraz končili školu. Predtým chodili na Slovensko dvakrát do roka, ale bol kovid a nedalo sa veľmi cestovať. Janka som nevidel asi päť rokov, Lajka štyri, ale povedal som si, že sa preto nebudem trápiť, pretože aj ja som odišiel zo Slovenska, keď som mal rovnaký vek ako oni.

Nemôžem im vyčítať, že urobili to isté, čo som v rovnakom veku spravil ja. Prijal som to ako fakt. Keď budú chcieť, prídu, veď vedia, kde som. Okrem toho sa s nimi vidím cez telefón každý deň. (Úsmev.)

Odvtedy som natočil ďalšie dve série seriálu Pán profesor. O mesiac dokončíme už štvrtú sériu a zrejme sa bude nakrúcať aj piata, čo ma teší. Okrem toho sa u mňa nič nezmenilo a ani nič nové nemám, keďže bol kovid.

Osobne som trikrát zaočkovaný a plánujem sa dať zaočkovať opäť. Asi pred polrokom som bol na testoch, kde mi zistili, že už nemám žiadne protilátky. Myslím, že ak sa budeme chcieť kovidu ubrániť, budeme sa musieť dať pravidelne preočkovať, tak ako v prípade sezónnych chrípok. Toto pre nás bude zrejme nová realita.

Mal som zranenie. Stalo sa mi to na nakrúcaní iného seriálu, kde som si zlomil prvý stavec a „odišla“ mi platnička a našťastie som sa z toho dostal. To je v podstate stará informácia, pretože zdravotne som v poriadku už asi dva roky.

To je presne to, že niektoré médiá si domýšľajú a potom napíšu, čo chcú, aj bez môjho vyjadrenia. Práve preto nikam nechodím a som zavretý doma, lebo stačí, že sa prejdem kúsok po Rači, niekto ma odfotí, a hneď sa objavím v novinách. (Smiech.) Nejde o to, že by som sa nerád rozprával. S novinármi sa rozprávam už 46 rokov, ale mám pocit, že som už povedal naozaj všetko. Neviem, čo viac by som ešte mohol tomuto národu povedať. Rozhovory poskytujem výnimočne a sú médiá, s ktorými sa nebavím vôbec, pretože ublížili mojej rodine. Mne nie, ja si vymyslené fámy nepripúšťam, ale moju rodinu tieto veci trápia, preto sa mi s niektorými novinármi rozprávať nechce…

Áno, na samotu som zvyknutý. Odmalička som bol bronchitik, preto mám také tetracyklínové zuby. Iné antibiotikum koncom šesťdesiatych rokov nebolo, práve preto nielen na Slovensku, ale aj v západnej Európe stretnete ľudí v mojom veku, ktorí majú rovnaké zuby ako ja. A teda keď som mal tri roky, poslali ma do sanatória na pol roka kvôli prieduškám. Bolo nás v izbe asi desať detí a každý deň niektorému z nich prišiel nejaký balík, no mne za pol roka neprišiel ani jeden. Je pravda, že keď som sa odtiaľ vrátil, priniesol som si domov koktavosť, ktorej som sa ďalšieho pol roka zbavoval, ale už odmalička som sa naučil byť sám.

Ako desaťročný som začal nakrúcať a hneď ma poslali do Banskej Bystrice. Opäť úplne samého. Dva mesiace som býval vo vtedajšom hoteli Lux. Dá sa povedať, že takto fungujem už od detstva a som na to zvyknutý. Nepotrebujem k šťastiu ľudí. Keď sa človek naučí žiť sám so sebou, so svojimi špinavými handrami, o ktorých vie len on (a hanbí sa za ne), nikoho a nič iné k šťastiu nepotrebuje.

Mám ľudí rád a mám aj zopár kamarátov, ale som opatrný, lebo veľakrát mi ublížili, preto sa im skôr vyhýbam. Mnohí sa sťažujú, intrigujú, nenávidia, čo nechápem, lebo my sme tu len na výlete a život by sme mali naplno vychutnať...