Roman Pomajbo: Aj v Afrike zažije človek „ponorku“! Čo sa mu stalo po návrate domov?

Ako, kedy a prečo vznikla myšlienka, že odcestujete za dobrodružstvom do Afriky?
Prišlo to úplnou náhodou. Mám kamarátov, ktorí žijú mimo Slovenska a radi cestujú. Jedným z ich je Karel s Austrálie, ktorý ma zoznámil pred 25. rokmi s manželkou a druhým je Tomáš z Plzne, s ktorým sme cestovali spolu po Austrálii. A Tomáš má partiu „plzeňákov“, ktorí spoločne cestujú po svete a rozhodli sa, že tentokrát zájdu do Afriky. Jedno miesto bolo k dispozícii, tak som neváhal!  

Na ako dlho ste išli a koľkí ste boli?
Išli sme na mesiac a boli sme dve autá = osem chlapov!
 
Bola táto „pánska jazda“ plánovaná cesta, alebo rozhodnutie na poslednú chvíľu?
Musel som to plánovať skoro rok dozadu! Mám štyri deti, hrám v niekoľkých divadlách, veľa vzdelávacích aktivít, tak ak som si musel zariadiť, aby som počas mesiaca mojej neprítomnosti nikomu nechýbal. Častokrát si myslíme, že to bez nás nejde... ale ide! 

Predpokladám, že návrat do slovenskej reality bol po mesiaci pobytu v Afrike ťažký.
To máte pravdu. V hlave som mal zafixované, že na druhý deň po prílete hrám čerta a včielku v detskom predstavení v DPOH. Tak som ešte chlapcom hovoril, že lietadlo nesmie meškať, aby som ho stihol.   

A čo čert nechcel, to lietadlo meškalo?
Nič také. V nedeľu som prišiel do divadla s tým, že môžeme ísť na to. Ale bol som po mesiaci pobytu v Afrike tak popletený, že som si pomýlil termín! Proste som dorazil do divadla a my sme nehrali. Pred tým som však v strese obvolal všetkých kolegov s tým, že kde sú, lebo ja už v divadle som!
 
Museli byť poriadne prekvapení...
Keby ste videli, aké mi chodili od nich správy. V nedeľu ráno som všetkých tak vystresoval, že si neboli istí, koľká bije. Samozrejme som poplietol nie len seba, ale aj ich. 

Vráťme sa však späť do Afriky. Čo ste počas mesiaca stihli precestovať?
Bolo toho veľa. Prileteli sme do Južnej Afriky do Johannesburgu. Odtiaľ sme išli do Zimbabwe, potom do Namíbie, Angoly a neskôr opäť cez Namíbiu naspäť do Južnej Afriky. Prešli sme teda šesť krajín a asi 10-tisíc kilometrov.
 
Úžasný výkon. Toľko kilometrov mnohí neodšoférujú počas celého roka.
Bola to poriadna „štreka“. Môj otec má napríklad auto štyri roky a najazdených na ňom 9-tisíc kilometrov. Ja som stihol viac prejazdiť za jediný mesiac.  

Predpokladám, že ste v Afrike nespali v luxusných hoteloch...
Nie, išli sme tam za dobrodružstvom. Každý s džípov mal na streche stan a ja som v stane spal s Karlíkom. Ten si hneď v prvú noc na uši nasadil slúchadlá, lebo som vraj hlasno chrápal. Počas toho mesiaca si na ne tak zvykol, že teraz, keď si voláme, mi hovorí, že sa jeho žena diví, prečo chodí do postele so slúchadlami.    

Čo bolo pre vás najväčším zážitkom?
Spočiatku pohľad na divokú prírodu, množstvo zvierat a úplne iný život ako doma. V aute sme mali síce chladničku, ale všetko ostatné bolo o improvizácii. Mali sme lopatku, ktorú sme použili vždy po veľkej potrebe. Umývali sme si zuby s vodou z fľaše a večer sme si opekali čerstvú zverinu.
 

Takže ste aj lovili?
Nelovili sme, ale boli sme na loveckej farme a kúpili sme asi 20 kilogramov zveriny. Tak som sa smial na Karlovi, ktorý žije v Austrálii na ovocí a zelenine. Tvrdil, že toľko mäsa nezjedol za celý život!
 
V divočine môžete byť však lovení a ulovení aj vy. Museli ste dodržiavať pravidlá na prežitie?
Základom je nevystúpiť len tak z auta, lebo sa naozaj môžete stať potravou. Lenže turisti v snahe urobiť čo najkrajšie zábery, občas na zákazy kašlú. Tak sa naozaj počas histórie národných parkov zopárkrát stalo, že boli ulovení a zožratí. Ale my sme všetky zákazy rešpektovali...

Zákazy sú však na to, aby sa porušovali. Stalo sa vám, že ste predsa len na rešpekt a ostražitosť zabudli?
Občas sa človek naozaj pozabudne. Videl som levicu, ktorá bola odo mňa len na štyri metre. Bol to ohromný zážitok, ale nič mi nehrozilo. S krokodílom to však bolo horšie. Bol od nás asi na meter. Jedol byvola. Sprievodca chcel k nemu prísť v člnku čo najbližšie a to krokodíla zaujalo. Pustil korisť a vydal sa smerom k nám. Poviem vám, nebolo mi vtedy všetko jedno. Hneď sme dali spiatočku... 

Ste alebo nie ste teda zodpovedný?
Samozrejme že som. Pred cestou aj počas nej som mal rešpekt. Dokonca som absolvoval aj všetky očkovania. Napríklad lieky proti malárii som užíval tak poctivo a načas, že lekárka, ktorá mi ich predpísala, mala určite zo mňa radosť. Mal som nastavený budík a vždy v rovnakom čase som ich naordinoval aj chalanom.
 
Do Afriky ste išli len za zvieratami?
Nie, to boli len prvé dva týždne nášho tripu, druhé dva týždne sme prežili medzi domorodými obyvateľmi. Práve druhá časť tripu bola pre mňa veľmi zaujímavá. Boli sme napríklad týždeň v Angole. Tam neuvidíte žiadne zvieratá. Išli sme autom 600 kilometrov a okolo nás len púšť. Niekde kaktus, potom krovie a zrazu stojí pred vami človek... Až tam som si uvedomil, ako žijú ľudia inde na svete.  

Stretnutie s vami možno prekvapilo aj jeho...
Tiež som mal pocit, že v odľahlých dedinkách, ktoré sme navštívili, naozaj belocha nevideli. Keď sme chceli vojsť do jednej osady, museli sme sa stretnúť najskôr s jej „starostom“. Sprievodca mu dal všimné a tam sme potom prežili dva dni. Vtedy som uvažoval, z čoho tí ľudia žijú. V Angole totiž nie sú žiadne zvieratá, lebo nemajú pastvu. Je tam veľká chudoba. Ľudia pijú vodu z akéhosi potoka a dopestúvajú si potravu na mini políčkach. Napriek tomu som nestretol ženu, ktorá by si na chrbte v batôžku nenosila malé dieťa. Stretnutie s týmito ľuďmi bolo pre mňa fascinujúce. Prišiel som na to, že možno sú šťastnejší ako my, lebo žijú len prítomnosťou.  

Boli ste v partii, kde vás bolo osem mužov. Zažili ste „ponorku“?
Občas to bolo ťažké. Myslím si, že sme si všetci siahli na dno svojich možností a každý z nás mal aj krízu, o ktorej ten druhý nevedel. Taký mužský svet... Ja však žijem prevažne medzi ženami. Milujem ženské publikum a pracujem s herečkami. Ale teraz som sa zrazu ocitol len v mužskej spoločnosti. Každý vedel, ako vymeniť koleso, ako vykopať z piesku auto, kam má ísť a čo tam zažiť. Pre mňa to bola veľmi dobrá skúsenosť.  

Aj muži sa občas pohádajú?
V nekomfortných situáciách vyskočia občas na povrch negatívne ľudské vlastnosti a myslím si, že aj v našej skupine sa našiel aspoň jeden, ktorému tento trip nesadol. Proste sa tam necítil príjemne, aj keď bol skúseným cestovateľom... 
 
Teraz ste však už opäť na Slovensku. Čo plánujete ešte do konca roka?
Doma som ešte len zopár dní, tak zatiaľ mám v pláne nezblázniť sa. Budem žiť istý čas zo zážitkov z Afriky. Lebo napriek tomu, že mám veľkú rodinu, podarilo sa mi byť sám a zažiť takúto výnimočnú vec. Vedel som, že moja manželka to bezo mňa mesiac s prehľadom zvládne, lebo aj keď som na Slovensku, mám veľa práce a doma som žalostne málo.  

Vydáte sa niekedy aj s rodinou do divočiny a doprajete si africké repete?
Karel asi áno, ale ja určite nie. U mňa by to medzi tými mojimi dievčatami neprešlo. Kempovanie a pobyt mimo civilizácie má totiž jednu veľkú nevýhodu. Sprchu s teplou vodou a kúsok súkromia na toalete v divočine nájdete len veľmi ťažko...