ROZHOVOR: Adriana Poláková o novom živote. Túto vec by ste od nej nečakali

Pred rokom ste po šestnástich rokoch odišli z televízie. Čo máte teraz nové, teda okrem penziónu?
Všetko. Začali k nám už chodiť hostia, takže opäť sa dostávam do časovej tiesne. Nič nestíham, ale veľmi ma to baví a teší ma, keď hostia odchádzajú spokojní.

Pracovali ste nielen v televízii, ale aj v rádiu. Dajú sa tieto dve práce porovnať? Bol v rádiu napríklad menší stres?
Práca v rádiu znamená bližší kontakt s poslucháčmi, lebo počas vysielania s nimi aj priamo komunikujete. V televízii sa iba vy prihovárate. V rádiu je väčší pokoj. Predsa len, živé televízne vysielanie znamená asi tak 30 ľudí na pľaci. V rádiu som vysielala sama.

Občas si ešte niekde zamoderujete?
Už nemoderujem vôbec. Jedine ak tak moje pečenie na Facebooku alebo Instagrame.

Neoľutovali ste odchod z televízie?
Neoľutovala, lebo to rozhodnutie prišlo po veľkej a zrelej úvahe. Vedela som, kam idem a čo budem robiť. Mala som jasný plán a aj odchod bol súčasťou tohto plánu.

Dôvodom na odchod z televízie bol váš rakúsky priateľ. Christiana ste stretli v roku 2017 práve v rannom vysielaní. Bola to láska na prvý pohľad?
Nebola to láska na prvý pohľad a stretli sme sa omnoho skôr ako v roku 2017. To sme už boli spolu. Zoznámili sme sa, keď som moderovala v Teleráne, ale potom Christian odišiel do Švajčiarska a stratili sme kontakt. Osud to zariadil tak, aby sme sa opäť našli a už sme ostali spolu.

Už raz ste boli vydatá, ale nedá mi neopýtať sa, či sa neschyľuje aj k druhej svadbe?
Nerozprávame sa s Christianom o svadbe, keďže je nám spolu dobre aj takto (smiech).

Máte popri podnikaní a riadení penziónu čas na oddych?
Áno, aj keď je ho už pomenej. Ale tým, že teraz mám iba túto prácu, v porovnaní s tým čo som stíhala predtým je to stále, ako ja hovorím - dovolenkový mood. Tu mi stačí vyjsť do záhrady a mám kde oddychovať, vyjsť za dom a zabehať si alebo sadnúť na bicykel.

Kaštieľ v rakúskom Burgau dnes vyzerá nádherne. Čo bolo na jeho rekonštrukcii najťažšie?
Kúpili sme ho ako penzión, kde stále chodili ľudia, tak stačilo iba pár stavebných úprav. Možno to tak nevyzeralo, ale to iba preto, ze je to veľké. Najťažšie bolo asi dostať schody do pôvodného stavu. Kaštieľ patrí do historického dedičstva, tak sme museli všetko konzultovať a robiť v spolupráci s historikmi.

Ste už v štádiu, že si môžete povedať, že si už oddýchnete?
V žiadnom dome, ak máte záhradu si nikdy nemôžete povedať hotovo, môžem oddychovať. Stále je tu čo robiť. Najbližšie sa chystáme opravovať jazierko v záhrade. Uniká z neho voda.

Rada a často sa fotografujete so svojimi sliepočkami. Prečo práve sliepky a nie iný zvierací „maznáčik“?
Sliepky sme kúpili spolu s kaštieľom. Teším sa z domácich vajíčok a na robotu aj radosť mi títo „maznáčikovia“ úplne stačia.

Dlhé roky ste vstávali skoro ráno. Ako je to teraz?
Nikdy som nebola na leňošenie. Pre mňa platí, že skoršie vstávanie znamená dlhší deň a že viac toho stihnem. Takže aj keď nemám hostí, vstávam pred šiestou, do ôsmej porobím všetko na počítači a poupratujem. Potom môžem ísť von do záhrady. Ak sú hostia, pripravím raňajky, upracem izby a stále mám pred sebou ešte celý deň.

Ako sa udržiavate v kondícii?
Snažím sa športovať. Tu v okolí máme veľa kvalitných cyklotrás, takže objavujem novú vášeň. Je to úžasný spôsob, ako spoznať bližšie okolie a viac si vychutnať krajinu.

Stravujete sa zdravo, jete málo mäsa, ale na druhej strane ste vychýrená v pečení koláčov. Aj ich jete?
Ochutnávam. Sem-tam si dám koláč, ale vždy iba jeden kúsok. Nikdy nezjem celý plech, ktorý napečiem. Aj keď si to asi všetci tí, čo sa ma pýtajú, ako to, že som štíhla keď toľko pečiem, myslia. Lebo veď keď napečiem, tak to aj musím zjesť. Ale nie. Pečiem aj pre kamarátov a susedov. Vždy to má kto zjesť.

Čo najradšej pečiete?
Pravidelne robím jednoduché dezerty na raňajky pre hostí, ale mojou prioritou stále ostáva LIVE pečenie, či už na Facebooku alebo na Instagrame. Pečiem takto už asi šesť rokov.

Máte dve deti. Žijú v Burgau s vami?
Nie, už sú dospelé, nemuseli ísť so mnou. Doma na Slovensku majú svoj život. Už to dávno nie sú deti.