ROZHOVOR so Simonou Salátovou: Detaily svadby, žiaden vzťah s mamou a oveľa viac

Naozaj sa dá svadba zorganizovať za týždeň?
Neverili by sme ani my, ale dá. Bolo to jedno z našich najspontánnejších rozhodnutí a koniec koncov aj najlepších. Niekedy, keď sa zbavíte toho, čo od vás ostatní očakávajú, zrazu veci fungujú.

Ako prebiehalo vyberanie šiat?
V zákulisí vianočného večierka ani neviem akej firmy. Vyberala som rýchlo z internetu a nakoniec došli úplne perfektné.

Čo na svadobných prípravách trvalo najdlhšie a čo bolo najkomplikovanejšie?
Keďže sme všetky tie veci naozaj stihli za týždeň, tak neviem či ich môžeme nazývať komplikovanými. (smiech) Asi najviac času, rozumejte – hodinu, zabralo vyberanie obrúčok, ktoré sme dokonca stihli na mieru ešte aj s gravírovaním vďaka istému klenotníctvu. Prišli deň pred svadbou, takže presne akurát.

Koľko ste mali hostí?
Mali sme tam len najbližšiu rodinu a priateľov. Samozrejme, niektorí nemohli prísť, nakoľko to bolo narýchlo a už mali program. Bolo nás okolo 30 kusov.

Aká spomienka z toho dňa bude pre vás tá najkrajšia?
Určite jednou z najkrajších bude ten moment, keď ma viedol môj syn k oltáru a čakal ma tam šarmantný Teo.

Plánujete s Teom spoločné dieťatko?
Uvidíme, čo život prinesie. Poučení už plánujeme máločo. (smiech)

Máte za sebou pomerne kruté detstvo aj rozvod – neprestali ste niekedy veriť na lásku a manželstvo?
Neprestala. Mám kdesi v sebe chorobnú chuť žiť naplno. Mala som po rozvode obdobie, kedy som neverila, či ešte niekedy budem naplno dôverovať nejakému mužovi. To mi pomohli zmeniť moji kolegovia, komici zo Silných rečí a ako znamenie vďaky som si jedného nechala. 

Otec vás týral, no vzťah neudržiavate ani s matkou. Prečo?
Pre mňa otázka skôr stojí: Načo? Potrebné sme si odovzdali, obe sa pokúšame žiť svoj život najlepšie, ako vieme ďaleko od seba a prajem jej v tom veľa šťastia.

Veríte v tom, že všetko zlé je na niečo dobré? V čom to napríklad vidíte?
To je jedna z mojich základných mantier. Verím tomu, že niekedy sa dejú aj také menšie zlé veci, volajme ich nepríjemnosti, aby sa nestali väčšie. Všeličomu verím a tak to má byť, odtiaľ berieme energiu ísť ďalej. Niektorí si vyberajú náboženstvo, ja akési čarovné náhody a ľudskú silu.

Vy máte vraj za sebou plastiku rúk – čo sa stalo?
V minulosti, keď som nárazovo schudla, dala som si odstrániť ovisnutú kožu na rukách. Bola to taká bolesť, že pochybujem, že si ešte niekedy nechám niečo odstrániť. (smiech)

Čo vnímate ako to najhoršie alebo ako najväčšiu krivdu vo svojom živote?
Že nie som chudá. 

Kto vám v živote najviac pomohol?
Mojím životom sa neustále vinie veľa ľudí, ktorí mi pomohli. Bez nich by som to nezvládla a nezvládala. Samozrejme od komikov, Lujzy, ktorá mi pomohla nájsť prvý byt v Bratislave, mojich priateliek zo strednej (FFHLBOS je naša skratka), ktoré ma sprevádzajú už 15 rokov od mojich najhorších chvíľ až po dnes. Samozrejme môj syn, ktorý len tým, že je, môže za to, že som tu stále, a môj manžel Teodor, ktorý mi lieči staré rany a každý deň tak vytvára nové políčko na svoju starostlivosť a lásku.

Ako sa dá vyrovnať so všetkým tým, čím ste si prešli?
Nedá sa vyrovnať, dá sa s tým spriateliť. Prijať to ako nemenné fakty a vyťažiť z týchto skúseností čo najviac pre svoju vlastnú obnovu.

Zohráva v tom svoju úlohu aj ten humor?
Jednoznačne áno. Humor je miesto, kde zabúdam a zároveň si pripomínam, humor je niečo ako domov. Keď sa smejem, nevnímam čas ani okolnosti a keď sa smejeme spolu, nevnímame rozdiely medzi sebou. To je aktuálne v našej krajine veľmi dôležité.

Slávite úspech na Slovensku aj v Česku – čo považujete za to najzásadnejšie, že sa vám podarilo takto sa vypracovať a že sa vám darí?
Práca. Nikdy som si nemyslela, že to poviem, ale naozaj. Keď zrátam večery, ktoré nie som doma, dni, kedy sa pripravujem, momenty, keď sa zapriem a urobím aj niečo, čo sa mi nechce, tak musím povedať, že je to naozaj aj o tom, že človek ide od jedného predstavenia k druhému a zlepšuje sa. Viac ľudí vás pozná, viac ľudí vás videlo osobne a to je obrovské čaro mojej práce. Je to samozrejme aj vyčerpávajúce, lebo sa snažím byť všade na sto percent, ale pri takejto práci sa nedá ísť na 50.

Neobávate sa niekedy, že vám dôjdu témy alebo z nejakého dôvodu sa nebudete môcť venovať stand-up vystúpeniam?
Myslím, že nestretnete komika, ktorý nad tým nerozmýšľa. Tieto mučivé myšlienky o tom, že už nie som vtipná, sú mojou predspánkovou rutinou. Snažím sa s tým bojovať a púšťať sa do nových tém a výziev.

Viete si predstaviť niečo iné, čím by ste sa živili?
Samozrejme, viem si predstaviť živiť sa niečím iným. Robila som čašníčku, robila som v divadle, strihala som videá a robila administratívnu prácu. Roboty sa nebojím, takže z toho nemám obavy.

Máte nejaké želanie do tohto roka?
Neviem, či myslíte pre mňa alebo pre ostatných, ale možno by som nám zaželala aj to isté. Silu chápať nepochopiteľné. Aby sme jednoducho viac vedeli pripustiť, že nie všetci myslia a cítia ako my a že nie všetko je podľa našich predstáv a aj tak sa svet nezrúti. netreba sa vzdávať a radšej sa hoci aj na vlastnej bezmocnosti schuti zasmiať. (smiech)