ROZHOVOR: Veľké zmeny v živote herca z Dunaja Karola Tótha! S kým žije v novom dome?

Úžasne talentovaný herec, ktorého poznáte z Druhej šance, Dunaja či šou Tvoja tvár znie povedome, vedel čím chce byť už od svojich ôsmich rokov. Nám porozprával ako vyzerajú jeho dni, kde a s kým teraz žije.

Už ako malý chlapec som sa hral doma na divadielko a staval som scénu, svietil, vyberal som lístky a hral pre rodičov. Bolo celkom jasné, akým smerom sa vyberiem. Ako osemročný som sa definitívne rozhodol, keď som hral v divadle Thália v Košiciach. Odvtedy sa tá ambícia nezmenila. Stále som chcel byť hercom.

Neriešil som to. Nikdy som nesníval o tom, že budem bohatý a zarábať milióny. Vždy som rátal s tým, že herectvo nie je bohvieako zaplatené. Ale robím, čo mám rád a to je šťastie.

Je to určite herectvo, ale veľmi rád riešim aj iné veci. Založil som si firmu, ktorá sa venuje dabingu. Veľmi rád spievam, mám koncerty, osem rokov som tancoval spoločenské tance. Ale akosi všetko s tým herectvom súvisí a všetko, čo som vyskúšal je použiteľné aj na javisku. Hrám na klavír, robím muzikály.

Nechcem to porovnávať, pretože na akúkoľvek prácu sa veľmi teším. Kamera má svoje čaro a veľmi rád točím a divadlo má zasa iné čaro. Ten „pach divadla“. Keď vstúpim do budovy tak je to niečo úplne iné a neporovnateľné.

Ani nie, ale keď už hovoríme o ťažkostiach, dlhé roky som nehral po slovensky a keď som začal točiť v Bratislave, robila mi slovenčina problém. Mal som prízvuk, plietol sa mi jazyk, ale pomaly a isto to eliminujem.

Som rád, keď sa to strieda. Hral som nečitateľného Daniela Černého v Druhej šanci a to bolo v tej postave super. Také niečo som ešte v živote nehral. Celé herectvo som si vybral práve preto, že každý mesiac alebo aj každý večer, keď hrám v divadle, vleziem do kože niekoho iného. Striedam tie emócie, životné príbehy a duševné pozadia, ktoré tie postavy majú.

Určite niečo z toho vo mne ostane a nejako ma to poznačí. Treba to mať pod kontrolou.

Konkrétny sen nemám. Veľmi som si obľúbil výrobu seriálov a filmov. Ešte som nehral v celovečernom filme, takže to by som chcel vyskúšať. V Budapešti budem teraz točiť jeden krátky film, tak sa k tomu blížim. Rád by som robil ďalšie muzikály, spev na javisku je niečo úplne iné.

Vôbec som nad tým nerozmýšľal. Mám chvalabohu toľko roboty, že nemám na to priestor.

V Dunaji som skončil, takže ten už netočím. Moje dni sú totálne nesystematické. Raz robím divadlo v Budapešti, raz v Komárne, inokedy točím v Košiciach reláciu, potom chodím do Bratislavy. Stále je ten režim iný, v inom čase sa musím zobudiť, čaká ma cesta a neviem si nastaviť systém. Ale som s tým okej. Snažím sa mať aspoň ranné a večerné rituály, nech mám aspoň nejaké istoty počas dňa. Ranná káva na terase a večerné čítanie je stále a medzitým je už čokoľvek.

Donedávna to bola Budapešť, ale presťahoval som sa do jednej malej dedinky medzi Bratislavou a Budapešťou. Užívam si svoj dedinský život. Mám výhľad na les, je tam ticho. To, čo mi prekážalo v Budapešti, tu nie je. Teraz mám na výber. Základ je pokoj a keď chcem niekam ísť, sadnem do auta a som v Budapešti alebo v Bratislave. Prišiel som do veku, že si užívam ticho.

Mňa to veľmi prekvapilo, keď som to niekde videl a necítim sa ako sexsymbol. Alebo pre to nič nerobím. Niekde vzadu v hlave v kútiku, to ale poteší.

Milujem bicykel. Teraz, keď som sa nasťahoval k lesu, tak som často na bicykli. Dám si aj 30 až 40 kilometrové ťažšie trasy, chodím si zabehať, meditujem a snažím sa držať pod kontrolou zdravšiu stravu. Aj keď sa mi to nie vždy darí.

Som single. Potrebujem teraz priestor pre seba, nastalo veľa zmien v mojom živote, aj to sťahovanie napríklad. Musím si nájsť svoje miesto vo svete a keď ja budem vyrovnaný so sebou, vtedy bude mať možnosť aj niekto iný so mnou.