Slobodná mamička Švidraňová: Radšej nech je bez otca…

Vy ste odmalička vedeli, že budete umelkyňa alebo ste pomýšľali aj na nejakú inú kariérnu dráhu?

Ja som vôbec nerátala s tým, že by som išla umeleckým smerom. Vždy nás s bratom Šimonom k tomu rodičia viedli iba ako hobby alebo aby sme mali nejaké záujmové krúžky, aby sme sa nenudili, aby sme sa nejako rozvíjali. Oni sami muziku a takéto umelecké veci majú radi a nás to bavilo a prejavili sme nejaký talent, takže nás k tomu viedli. Takže odmalička som tancovala, hrala na klavíri, spievala, chodila do zboru. Ale fakt som to brala iba ako zábavu alebo ako krúžky.

V seriáloch vás vidíme hlavne ako mrchy alebo také rázne ženy. Aj vám niekedy prekážalo, že hrávate zvyčajne charakterovo také podobné postavy.

Áno, mala som obdobie, kedy som už bola taká, že: Už dosť. Ja viem zahrať aj niečo iné! Ale keď už si televízie akoby toho herca oťukajú, že toto dokáže zahrať dobre, tak potom už idú na istotu. Ono je to asi aj tým, že som ryšavá, tá predstava je, že proste tie ryšavé sú také vášnivé. Ale ono sa to už začína trochu meniť, už som mamina, aj moja energia, moje také vyžarovanie je už trošku iné. Aj tie skúsenosti sú už inde. Aj som staršia, 36-ročné baby už hádam nebudú hrať nejaké zlatokopky a mrchy. Vlastne aj teraz v Nemocnici to už bola žena, ktorá síce sem-tam intriguje a urobí zlé kroky voči niekomu, ale nie je to kvôli tomu, že by bola zlá, ale kvôli tomu, že je zranená a nespokojná v živote. Páči sa mi, že tie charaktery začínajú byť také viacfarebné a širokospektrálnejšie, že už sa môžem s tým trošku hrať a nie je to iba tá prvoplánová mrcha.

Vás asi všetci vnímame tak temperamentne a živelne. Boli ste taká aj v detstve?

Bola som také veľmi zvedavé a veľmi živé dieťa. Vždy ma všetko bavilo a bola som rada, keď som mala veľa nejakých povinností a záujmov a stále som niekde behala a stále som chodila, takže som bola veľmi také zaneprázdnené a živé dieťa. Nevedela by som len tak sedieť na zadku, takže áno, asi to mám v krvi. A vidím to aj na mojom malom, že vlastne je aj po mne takýto živý.

Vy ste slobodná matka a osamelí rodičia to nemajú jednoduché. Ktoré vaše vlastnosti vám najviac pomáhajú v tom, aby ste to zvládali?

Určite vytrvalosť a taká nejaká tvrdohlavosť, ale v takom tom dobrom slova zmysle. Keď má človek nejaký cieľ, tú nutnosť postarať sa o dieťa sám, tak to pomôže, že si za tým idem a nič ma nezlomí. Niekedy je to vyčerpávajúce, samozrejme, ale teraz už bude mať 6 rokov, tak už to začína byť veľký parťák, taký kamoš, takže mám pocit, že tá najťažšia robota je za mnou.

Rodičovstvo ľudí mení a možno ešte viac, keď sú sami na to dieťa. V čom zmenilo vás?

Určite som sa naučila byť viac trpezlivá a viac, nazvem to obetavá. Nechcem, aby to znelo, že som sa obetovala pre syna, ale viem uprednostniť jeho potreby. Človek má zodpovednosť za ďalšiu bytosť, tak už to nie som ja, ale už sme to my, čiže ma to učí tej spolupráci, láskavosti, trpezlivosti voči druhej bytosti, ktorá vlastne je úplne závislá na mne. Čiže toto bola pre mňa taká aj veľká výzva, skúška a naučenie sa, že to my je vždy krajšie ako ja.

Čo také najdôležitejšie vy chcete svojmu synovi odovzdať do života?

Aby sa nikdy nehanbil za to, kto je a aby vedel byť sám sebou úprimne a slobodne. Aby sa nebál plniť si sny, že čokoľvek si v rámci toho pozitívneho zaumieni, je to možné dosiahnuť. Že má právo proste žiť život, aký on chce.

A je Gabriel v kontakte so svojím otcom, má ho prítomného vo svojom živote?

Nemá takým štýlom, ako by slovenská spoločnosť očakávala. Ale v podstate nám to neprekáža alebo respektíve mu ani nechýba. Tak je odmalička naučený na tú absenciu, že to ani nejako nevyhľadávala a nepýta si to zatiaľ. Je oboznámený so všetkým, s celou situáciou, všetko má vysvetlené. Sem-tam si zavolajú cez videohovor, ale nevideli sa dlhodobo, lebo bol aj kovid a jeho otec je zo zahraničia a cestuje po celom svete, tak sa ani nedá veľmi udržiavať. Uvidíme,
možno, keď bude trochu starší, bude to jednoduchšie, bude sa dať viac cestovať. Ale zatiaľ to nechávame, nech sa tu nejako prirodzene vyvinie. Viem, že u nás na Slovensku sa dbá na tie tradičné hodnoty, ale my sme sa s týmto naučili nejako fungovať a je to úplne v pohode. Má iné vzory mužské, že má proste môjho otca, môjho brata alebo aj mojich chalanov z kapely sem-tam stretáva, čiže ten mužský vzor tom stále nejaký je. A nemusí ten dobrý mužský vzor byť len v biologickom otcovi. Radšej nech je bez otca a s dobrými mužskými vzormi v rodine a medzi kamarátmi. Nepovažujem za nutne dôležité, aby to bol biologický otec, pokiaľ to tam nefunguje.

A máte momentálne niekoho po svojom boku?

Momentálne nie. Zatiaľ som sa veľmi sústredila iba na výchovu a na kariéru, na to zabezpečenie. Ale uvidíme, som otvorená veciam, verím, že sa to nejako vyvinie, keď príde ten správny čas a správny muž.

Tak sa na záver opýtam, aká je vaša predstava ideálneho muža.

Každý môj partner alebo každý nejaký frajer bol úplne iný vizuálne, fyzicky teda ani nemám nejakú predstavu. Ale skôr teda dbám už teraz na tie vnútorné kvality, že tam naozaj musí byť kompatibilita vo všetkých smeroch, v tých názoroch alebo v emóciách, že proste vie prejaviť emócie, vie sa postaviť za rodinu, vie byť zodpovedný, dá sa neho spoľahnúť… Toto sú proste atribúty, ktoré už chcem teraz po všetkých mojich skúsenostiach. Jednoducho to nie je chlap pre mňa, pokiaľ nevie byť vyzretý a zodpovedný za svoj vlastný život a za život druhých, ktorých si pozve do nejakého vzťahu alebo do nejakej rodiny. Toto je pre mňa najsilnejšia stránka, že je to praktický milujúci muž s otvoreným srdcom. A takých je v dnešnej dobe trošku málo, ale pre mňa je to najdôležitejšia vec, že sa cítime bezpečne pri tomto človeku.