Speváčka Zuzana Smatanová nie je žiadna namyslená panička: Miluje rýľovať a takto vyzerá v...

Rodnú obec dodnes často navštevuje a má odtiaľ nezabudnuteľné spomienky, ktoré si pravidelne oživuje návštevou rodičovského domu. Nechodí tam však kávičkovať, ale makať v záhrade. „Je to moje milované miesto, kam sa rada vraciam. Vyrástla som tam so starším bratom. Tam mám všetky spomienky na svoje detstvo. Žili sme skromne a rozhodne sme ako deti nemali všetko, na čo sme si spomenuli. Musím priznať, že rodičia nás držali v pokore a skromnosti. Nemali sme auto, keď bolo nutné niečo rýchlo riešiť, vždy nám ho požičali susedia alebo rodina,“ zaspomínala si Zuzana, ktorá sa dnes na nedostatok financií vďaka speváckej kariére nemusí sťažovať, píše Plus 7 dní.

Hoci s bratom nemali všetko, na čo si len pomysleli, o to viac si dnes váži, ako ich rodičia vychovali. „Prísnejšia bola vždy mama, otec bol benevolentnejší, nikdy nás ani len náznakom neudrel po zadku. Mama v nás vycibrila zodpovednosť, cieľavedomosť a spoľahlivosť. Otec mal zase zmysel pre spravodlivosť a vedomie, že aj my sme len obyčajní ľudia, nič viac, nič menej. Za toto všetko som im veľmi vďačná, to sú základy, ktoré ma celý život vedú a počas kariéry držia pri zemi.“

Zuzana zažila ako dieťa aj pravé dedinské zabíjačky, ktoré sú dnes už viac-menej raritou. „Zabíjačky k životu na dedine patria, chovali sme prasa, preto sme to vnímali ako súčasť nášho sveta." Všetko sa začínalo skoro ráno jeho zabitím, keď ešte ako deti spali. „Nebolo to, samozrejme, nič gustiózne a ja som vždy videla už len prázdne visiace torzo, ktoré potom rýchlo zmizlo. Ale hneď nato nás rodičia zapriahli do práce a boli sme v kolotoči až do večera, kým sa všetko nespracovalo a neumyl sa posledný hrniec,“ pripomína si speváčka detské roky. „Pomáhali sme takmer so všetkým, ale najviac večer, keď sa roznášali susedom balíčky. Je u nás zvykom, že kto má v dedine zabíjačku, urobí najbližším susedom balíčky s jaternicami, so škvarkami a s kapustou,“ živo opisuje dianie okolo zabíjačiek. „Spomínam si skôr na veselú atmosféru, dvor bol plný ľudí, všetci pracovali ako mravce, bol tam smiech, dobrá nálada, ženy sa zvŕtali v kuchyni, spievalo sa a všade vôňa škvariacich sa škvarkov, kapusty.“

Zuzana je rada, že zažila aj ozajstný statok, ktorý je dnes už málokde. „Isté obdobie sme chovali dva býky. Vždy sme mali sliepky, zajace, občas prasa a nejaké obdobie aj kozu s kozliatkami. Dokonca sme chovali poštové holuby a vždy sme mali psa a kocúra,“ vymenúva meniaci sa rodinný zverinec. „Odmalička som teda vyrastala so zvieratami, preto k nim mám veľmi silný vzťah. Kozu som, samozrejme, dojila aj ja a rada som hľadala slepačie vajíčka a tešila som sa, keď sme mali malé zajačiky,“ opísala nám nadšene speváčka, na ktorú by to dnes asi len málokto povedal.

Miestni dedinčania ju vraj vnímajú rovnako, ako keď nebola známa speváčka. „Myslím, že mnohí ma berú ako kedysi. Je to asi aj preto, že keď idú okolo našej záhrady a vidia ma tam s mamou pracovať, berú ma ako radového dedinčana. Bežne ma vidia v teplákoch v obchode alebo keď sa rútim na bicykli k babke, myslím, že k nim stále zapadám.“ Zuzana žije v Bratislave v paneláku a práve preto uteká na vidiek, kde ju ako prvý víta ich čierny labrador Guru.

Nielen spomienky, ale aj láska k mame a k rodnému miestu ju dnes často láka vracať sa na miesto, kde toto všetko prežila. „Otec pred štrnástimi rokmi zomrel, takže dnes sa vraciam domov už len za mamou. Idem tam vždy, keď sa mi v kalendári vyskytne nejaké časové okno, hoci len na dve-tri noci,“ objasňuje súčasnú situáciu.

Myslí si, že v záhrade je obratná. „Otec ma ešte ako tínedžerku naučil kosiť klasickou ručnou kosou a ani v ostatných prácach ako kopať zemiaky, hrabať seno a rúbať drevo nevidím žiaden problém. Teším sa, že idem z pódia do tých svojich gumákov.“ Zbožňuje, keď vstúpi do svojej rodnej dediny. „Tam mizne pozlátka, práca a kontakt so záhradou ma uzemňujú, čistia mi myšlienky, oddelí sa podstatné od nepodstatného a nakoniec mám rada ten pocit, keď sa večer umyjem a pozriem von oknom do záhrady. Mám možno mozole, ale zaspávam s krásnym pocitom dobre vykonanej práce.“