Spevák Kuly má o 19 rokov mladšiu ženu. Jeho slová o láske vás dojmú!

Február sa viaže so sviatkom svätého Valentína. Ste typ, čo ho oslavuje?

Jasné, to musí byť. My s manželkou to máme strašne radi. Máme jedno miesto, kam chodíme. Je to také nostalgické miesto, lebo tam sme vlastne mali svadbu aj synove krstiny.

Tento rok budete mať aj desiate výročie svadby. Takže tiež bude oslava?

Na výročia svadby tiež chodievame tam na to miesto a vždy si dáme dobrú večeru.

Medzi vami s manželkou je takmer 20-ročný rozdiel. Pociťovali ste to niekedy?

Zatiaľ nie. My si tak nejako rozumieme. Tak sme sa stretli, že to klape. Sme tak nastavení, že nám to nijako nevadí, vôbec to neriešime. Zatiaľ nie je treba, možno, keď ja budem mať 80, tak to príde. Ale dnes sú aj tak ľudia úplne inak posunutí, aj môj otec je absolútne vitálny, chodí na túry do Tatier a to má 73 rokov.

Čo je podľa vás vo vzťahu najdôležitejšie?

Samozrejme dôvera, jeden druhého si musia vážiť, to už mám odskúšané, že musí mať človek trochu rešpekt k tomu druhému. Potom sú dôležité kompromisy, my sa vieme tak rozumne dohodnúť, že raz ich robí manželka, raz ja, takže to je super. A potom samozrejme tá iskra, tá láska, že stále ten muž na tú ženu pozerá ako na to najkrajšie, čo ho mohlo stretnúť. Keď sa to vytratí, potom je už zle, potom to už asi netreba držať nasilu pokope. Ale pokiaľ to tam je, tak je to krásne a je to taká záruka dlhodobého vzťahu.

Vám pred pár rokmi diagnostikovali cukrovku. Ako sa to podpísalo na vašom spôsobe života?

Všeobecne môžem povedať, že si dávam väčší pozor, čo sa týka jedla a musím viac spávať, už to nie je také ponocovanie do rána. Stávajú sa rôzne veci, ale musí si človek dávať viac na seba pozor. Zatiaľ sa mi to darí.

Ale asi nie je úplne ľahké zladiť to so životom muzikanta.

Nie je. Musím si sledovať cukor pred vystúpením, vyhnať si ho hore, aby som na tom pódiu vydržal. Už sa mi stalo, že som to podcenil a zostal som stáť na pódiu, vtedy nemyslíte, neviete texty, neviete, čo ide ďalej. Ale do troch minút som bol v poriadku našťastie. Musím si regulovať ten cukor tak, aby som zvládal fungovať. Keď má človek hypoglykémiu, vyzerá ako opitý – vynecháva vám mozog, odchádza vám reč, artikulácia. Vtedy si treba dať rýchly cukor, nejaký kolový nápoj alebo hocičo sladké.

Vy ste na to prišli pri bežnej kontrole alebo ste mali nejaké problémy?

Ja som sám seba tak sledoval a zisťoval som, že niečo nie je v poriadku. Bol som smädný, unavený, stále na wecko som chodil, chudnúť som začal. Nič som pre to nerobil a chudol som, tak som vedel, že niečo sa deje. Zistili mi cukrovku. Našťastie mám ten druhý typ, nemusím si pichať inzulín, nemusím mať pumpu, iba lieky. Ale treba si dávať samozrejme pozor, lebo sa to môže veľmi rýchlo preklopiť.

Dnes ste známy na celom Slovensku. Pamätáte si tie ciele a sny, keď ste s hudbou len začínali?

Keď sme začínali, tak cieľ bol taký, že my budeme na pódiu a ľudia budú pod nami a budú s nami spievať naše piesne. Byť známi a mať fanúšikov – to sa nám veľmi páčilo. Nosili sme si z Maďarska rôzne časopisy s tými známymi kapelami, videli sme tie obrovské štadióny a kvantá ľudí. Robiť hudbu pre ľudí a ľudia budú skákať a budú spievať a bude sa im páčiť to, čo sme vymysleli – to nás nadchýnalo.

Čo konkrétne pre vás znamená hudba?

Ťažká otázka. Dá sa povedať, že hudba je pre mňa všetko, okrem rodiny. Spievam od 16 rokov a pozažívali sme si s kapelou veľa, vydarené veci aj nepodarky. Hrali sme prevzaté rockové pesničky v rôznych baroch a krčmách, kde si nás zavolali. Nebolo to o peniazoch, my sme chceli hlavne hrať. Tešili sme sa, že môžeme hrať a vlastne sme vynášali von vlastné peniaze, čo sme zarobili v iných zamestnaniach. Niekedy sme tomu obetovali naozaj dosť – čas, vzťahy aj financie.

Neskôr prišla aj popularita a tá pre vás čo znamená?

Krásna vec je tá popularita na pódiu, že naozaj sa to splnilo, že ľudia skáču, tlieskajú, usmievajú sa. To je také pekné. Ale popularita má aj tú druhú stránku, to je tá strata súkromia. Ľudia vás všade spoznávajú a niekedy je to milé a úsmevné, ale niekedy sa na to psychicky necítite. Ale patrí to k tomu, či je človek herec, hudobník, musí s tým rátať.

Vám sa takmer po 25 rokoch rozpadla kapela a pre ľudí to bol šok. Vy ste tam cítili už skôr nejaké napätie?

Nás to dosť prekvapilo s bubeníkom. Došlo k takej veľkej zmene a dosť nás to prekvapilo, že sa takto oddelili, tak náhle. Pokračovať to malo úplne inak, malo prísť len k výmene gitaristu. Ja som sa vlastne ani doteraz nedozvedel, prečo sa tak rozhodli. Jednoducho nám to bolo oznámené, že oni zostávajú spolu a my si máme hľadať ľudí.

A ako fanúšikovia prijali tých nových ľudí?

Ľudia sa tešia, lebo to sú úžasní muzikanti. Fanklub si na nich trochu zvykal, ale potom pochodili koncerty a mali sme veľmi dobré ohlasy. A nielen od fanúšikov, ale aj od iných muzikantov, že akí sú to blázni, že to má iný drive, iný život, že tie koncerty sú zrazu oveľa lepšie.

Na záberoch z koncertov som videla aj vášho staršieho syna Mária.

To boli také špeciálne koncerty, ktoré robíme koncom roka. Volá sa to teatro set a to sú vlastne naše piesne v akustických verziách a také nejaké bláznivé scénky. Má to podtitul Trápno is not dead, teda trápno nie je mŕtve. Ľudia to majú veľmi radi, smejú sa, má to obrovský úspech.

On sa venuje herectvu aj hudbe. Pôjde vo vašich šľapajach?

On miluje to divadlo aj to všetko a záleží na ňom, ako sa rozhodne a ako bude dravý na tom trhu. Podľa mňa spieva perfektne a bolo vidieť aj na ľuďoch, keď tam spieval, že to bolo super. Ale tiež herecky som na neho počul len veľké chvály. Chcel by mať aj on určite nejakú kapelu, možno hrať v nejakom divadle, ale musí byť sám za seba, ja ho nechcem nijako pretláčať.