SÚKROMIE Daniely Gudabovej: Ktorí herci na ňu krivo pozerali a prečo KRIČALA na Lasicu?

Ako ste začínali s ochotníckym divadlom?
Úplnou náhodou. Pracovala som na sekretariáte na vojenskej akadémii v Bratislave. Prišla som do Trnavy a moja sesternica ma zobrala do divadla, lebo na predstavenie potrebujú do komparzu viac ľudí. Odvtedy som odtiaľ neodišla, ona sa o rok neskôr vydala.

Vy ste dodnes bez manžela a detí. Až tak vás pohltila práca a herectvo?
Vždy som túžila po rodine, ale nepodarilo sa mi to. Napriek tomu sa necítim osamelá a vždy hovorím, že mám jeden a pol dieťaťa. Sestra totiž povedala, že rodí aj za mňa, a tak polovica jej detí je vlastne moja. (Smiech.)

Ste teda akoby ich druhá mama?
Áno, aj sa tak ku mne správajú. Ale mám aj štyri a pol krstniatka a tri krstné vnúčence.

Polovicu života ste pôsobili v ochotníckom divadle. Nechceli ste sa dať na štúdium herectva?
S výberom školy to nebolo také jednoduché. V pätnástich som mala problémy s chrbticou, preto ma poslali pred posudkovú komisiu, kde sa ma spýtali, čo chcem študovať. Nemala som príliš na výber, lebo v Trnave bola len ekonomická škola, poľnohospodárska škola a gymnázium. Povedala som im, že to skúsim s ekonómiou. S tým nesúhlasili, lebo by som neustále sedela, na poľnohospodárskej škole by som mala priveľa pohybu, a tak urobili kompromis a poslali ma do Holíča študovať ekonomický odbor na poľnohospodárskej škole.

Z fachu ste neodišli, veď ste tridsať rokov pracovali v hydinárňach…
Áno, ale ako ekonómka som sa so zvieratami príliš nestretávala. Neskôr som pracovala na skrátený úväzok, aby ľudia nepoukazovali, že nie som celý pracovný čas v robote. Ale z práce mi neubudlo, len mi siahli na výplatu, lebo keď riaditeľ videl, že všetko stíham aj za štyri hodiny, pridal mi robotu. Už som nebola len ekonómka od chovu, ale aj vedúca farmy nosníc.

Pred časom ste však zavesili hydináreň na klinec a venujete sa už len herectvu…
Nebolo to dobrovoľné, prácu som si držala do dôchodku, lebo som mala úžasných kolegov, ktorí mi nikdy nezazlievali divadelníctvo. V rámci prepúšťania som však o prácu prišla.

Čo ste potom urobili?
Kúpila som si štetku a začala natierať izbu. (Smiech.) Nebolo to jednoduché, lebo som prišla o istotu pravidelného príjmu. Ale na druhej strane som sa tešila, že môžem nerušene pracovať v divadle a popritom som natáčala Ordináciu v ružovej záhrade. Po pár mesiacoch sa však skončilo natáčanie.

Zostali ste bez práce?
Našťastie mi zatelefonovali z divadla Pôtoň v Bátovciach a ponúkli mi prácu.  A tá ma zachránila. Ale moja herecká kariéra sa rozbehla aj v iných divadlách.

Na čom pracujete teraz?
Skúšame novú hru v divadle Yarma s režisérom Dušanom Vicenom a tiež máme nové predstavenie Šľachtici v divadle Skrat v Bratislave.

Spomínate si na obdobie, keď ste ako amatérska herečka začali pracovať s profesionálnymi hercami?
Boli úžasní. Po prvýkrát som si s nimi zahrala v Ordinácii v ružovej záhrade. Nemala som žiadny problém, aj keď za mnou prišiel jeden pán a povedal mi, že to nedám. Mýlil sa. Mala som účinkovať len  v dvoch dieloch ako trhovníčka, ale páčila som sa im,  a tak som v seriáli vydržala  až do posledného dielu.

Kedysi ste si zahrali aj s nebohým Milanom Lasicom  a vraj ste mali pred ním poriadny rešpekt.
Bol to vlastne môj prvý kontakt s kamerou. Hrala som upratovačku. Bola to úžasná práca  a skvelá skúsenosť. A máte pravdu, rešpekt pred pánom Lasicom som naozaj mala...

Ako sa to prejavilo?
Mala som stres, preto som na pána Lasicu doslova kričala. Keď mi režisérka Marta Ferencová povedala, že na neho nemôžem tak kričať, odvrkla som jej, že môžem. Neuvedomila som si, že pán Lasica stojí vedľa mňa a všetko počuje. Povedala som jej, že sa ho bojím. To bol okamih, keď mu viditeľne spadla maska z tváre a zrazu bol z neho úplne iný – úžasný a milý človek.

S pánom Lasicom ste sa však pracovne stretli aj neskôr...
Po rokoch počas predstavenia v Divadle L+S. Hrala som tam maličkú postavu. Podišiel ku mne, prihovoril sa mi a presne vedel, kedy sme sa stretli. Dodnes ho obdivujem, lebo bol úžasný herec a mám pocit, akoby si aj svoju smrť na javisku zrežíroval. Bol neustále usmiaty. Na záver koncertu si dal ruku na srdce, poklonil sa divákom a padol mŕtvy…

Ale zážitky ste mali aj  s inými umelcami…
V Divadle Astorka-Korzo ’90 po mne najskôr niektorí herci krivo pozerali, ale neskôr medzi nami vznikli krásne priateľstvá. Istý herec, ktorý však vtedy v divadle neúčinkoval, mi po predstavení zložil poklonu, že už nie som herečka jednej vety. Narážal na moje vstupy v Ordinácii, kde hral aj on. Na to som mu povedala, že na rozdiel od neho si ma ľudia pamätajú.

Ste teraz v živote šťastná? Z vášho hlasu je cítiť, že si to užívate.
Som šťastná, lebo robím to, čo ma baví. Baví ma, že ma ľudia spoznávajú na ulici, preto ma herectvo nikdy neunaví.

S ochotníckym divadlom ste precestovali veľkú časť sveta. Spomínate si doteraz na niektorý zájazd?
Bolo ich veľa, napríklad Dánsko, Francúzsko, ale aj Brazília, z ktorej som „žila“ celé dva roky. Bolo to v roku 2002, keď som mala možnosť nakrúcať s rakúskym režisérom Michaelom Hanekemom. Mala som si zahrať s najväčšími francúzskymi hviezdami, lenže v ten istý deň sme mali odlietať aj s divadlom do Brazílie. Musela som sa rozhodnúť. Vybrala som si desať dní s divadelníkmi a dodnes to neľutujem.

Ako ste prežili tohtoročné leto?
Ako pravá Slovenka. S kamarátkou sme si urobili babskú jazdu a vyrazili sme za jej sestrou do dedinky Senné. Je tam nádherne, aj keď chladnejšie ako doma. Tá krajina je neopísateľná. Ale aj som veľa zavárala a pracovala v záhradke.

Ste väčšia záhradkárka alebo kuchárka?
My sme na záhradu dve, pracujem v nej so sestrou. Ale ona sa práve podrobila takej operácii ako ja pred rokom, vyberali jej obličkové kamene. Ona je hlavná záhradkárka, lebo sadí a ja len polievam. Ale úrodu zberáme obidve. A pokiaľ ide o varenie, príliš sa k nemu nedostanem, aj keď varím veľmi rada. V kuchyni sa pri hrncoch zvŕta najmä moja mama, takže ja zväčša zaváram.

 Ľudia vás poznajú aj ako predstaviteľku starej Blažkovej v seriáli Horná Dolná. Zžili ste sa s touto postavou?
Nebol to problém. Staré Blažkové sú všade okolo mňa a myslím si, že už aj ja mám na to vek aj figúru. Je to úžasná postava, aj keď musí občas veľa kričať a je niekedy za zlú. Ale myslím si, že divákom to neprekáža.

Ste rovnako klebetná ako klebetnica Blažková?
Asi nie. Mama mi síce hovorí, že doma som ticho, ale keď stretnem nejakú kamarátku, ústa sa mi nezastavia, ale to skôr spomíname na to, čo sme spolu prežili.

Spomínate si na nejaký zážitok z natáčania poslednej 13. série Hornej Dolnej?
Je ich neúrekom. Vždy príde nejaká nová epizódna postava, napríklad k nám pribudla mníška, ale stretla som sa počas natáčania aj so starou kamarátkou zo Štúdia 12. Vždy prídu úžasní ľudia, tak aj stretnutia s nimi sú zážitkom. Počas natáčania vznikajú krásne kamarátstva, preto považujem niektorých kolegov takmer za rodinu. Peťo Sklár, Marta Sládečková, Peťa Polnišová a mnohí iní… Sú to úžasní ľudia.

Sledujete Hornú Dolnú v predstihu alebo vo štvrtok v televízii Markíza aj vy?
V predstihu nie, ale som vždy rada, keď môžem môj seriál sledovať priamo vo štvrtok alebo keď to nestihnem, určite v nedeľu v repríze. Dokonca aj teraz, keď ide prvý diel a ja mám skúšku v divadle, si ho určite pozriem aspoň v nedeľu.