Svet sa mu otočil na ruby. Dušan Ambróš z Nemocnice prehovoril o otcovstve

Do herectva sa Dušan zamiloval pri štúdiu úplne iného odboru. Nakoniec sa mu vôbec nevenoval a skúsil šťastie na Vysokej škole múzických umení. Prijali ho. Dnes je z neho známy herec aj moderátor. A práve pri práci stretol aj svoju lásku Ivanu, ktorá mu len nedávno porodila prvého syna Jonáša.

Čo sa dozviete v rozhovore:

Diváci vás poznajú ako moderátora aj herca. Vnímate niektorú z týchto profesií ako svoju hlavnú?

Nie, respektíve obe rovnako. Rovnako s rešpektom k nim pristupujem a rovnako ma tešia a robia mi radosť. Je to možno trochu zvláštne prepínanie, ak robím v jeden deň aj jedno, aj druhé, ale myslím to skôr v pozitívnom zmysle, mnohému ma to profesne a aj ľudsky učí.

Čo bolo kedysi vaše vysnívané povolanie?

Keď som bol ešte malý, chcel som byť policajt alebo požiarnik, ako každý chlapec. (smiech) Ale keď som dokončil strednú školu, začal som študovať na UMB v Banskej Bystrici, učiteľstvo Slovenského jazyka a literatúry v kombinácii s telesnou výchovou. Lákalo ma to, až v závere štúdia som sa rozhodol podať si prihlášku aj na VŠMU a som rád, že to vyšlo, nikdy som to neoľutoval.

Herectvo ste vyštudovali až ako druhú školu. Čo bol ten popud, že ste sa rozhodli zmeniť zameranie z učiteľstva?

Počas školy som hrával v ochotníckom súbore Havkáči v Tomášovciach, potom v súbore Strašidlá. Neskôr sme si aj na vysokej škole založili divadelný súbor UNIS UMB, kde sme na katedre literatúry hrávali rôzne predstavenia. Na základe toho som vo štvrtom ročníku začal uvažovať, či to neskúsiť na VŠMU, lebo ma to veľmi bavilo, až tak, že by som si to vedel predstaviť robiť. Povedal som si teda, že normálne dokončím školu, ale počas posledného ročníka sa budem pripravovať na prijímačky. Chodil som teda na workshopy, na spev… Povedal som si, že ak to vyjde, tak je to znamenie a ak nie, budem učiteľom. Zobrali ma na prvýkrát do ročníka Ingrid Timkovej, Ľuba Kostelného a Maja Amslera, tak som si povedal, že idem do toho a asi som nemohol urobiť lepšie rozhodnutie.

Aj ste niekedy pôsobili ako učiteľ?

Len v rámci praxe počas školy. Odučil som maximálne jeden mesiac na Strednej pedagogickej škole v Lučenci, kde som kedysi pôsobil ako žiak aj ja. Bolo to prínosné obdobie, ale už počas toho som vedel, že to povolanie zrejme robiť nebudem. Čakali ma prijímačky na herectvo.

O prijímacích pohovoroch na VŠMU sa hovorí, že naozaj nie sú ľahké. Ako si na ne spomínate vy?

Tak, že je to pravda, nie sú ľahké. (smiech) Ale človek sa musí hlavne dobre pripraviť, uvoľniť sa a nebrať to smrteľne vážne, pretože práve tá upätosť zväzuje telo, jazyk a myseľ. Treba si to užiť, byť sám sebou a potom sa uvidí. Presne s tým som sa snažil tam ísť a som rád, že to vyšlo.

Kde ste debutovali ako herec? 

Úplne prvá profesionálna skúsenosť prišla už v prvom ročníku na VŠMU, keď nás režijný pedagóg Majo Amsler zobral všetkých do pripravovanej inscenácie Vojna a mier v SND, ktorú hráme so spolužiakmi dodnes. Bol to pre nás neuveriteľný a nezabudnuteľný zážitok a hlavne veľká škola.

Aký to bol pre vás pocit, keď si vás vybrali do takej ikonickej relácie, ako je Riskuj?

Mal som zmiešané pocity, pretože to prišlo všetko rýchlo a ja som nevedel, čo si mám o tom myslieť. Pristúpili sme k tomu všetci s rešpektom a pokorou a začali pracovať. Až neskôr som si to celé začal uvedomovať a užívať si to. Teda, stále si to užívam! (smiech)

Išlo vám to hneď takzvane „ľavou zadnou“, alebo ste sa museli aj niečo priučiť? 

Určite nešlo. (smiech) Musel som pochopiť princíp, pravidlá, pochytiť tempo hry a popri tom sa venovať súťažiacim, aby sa proste cítili dobre a nemali stres. Postupne som sa do toho dostával a stále sa dostávam, aj keď už Riskuj! robíme dva roky, pretože má potenciál a stále môžeme inovovať a prinášať nové podnety a postrehy. Veľmi si želám, aby sme takto mohli pokračovať aj naďalej. 

Prečo vlastne v Riskuj nosíte okuliare a v seriáloch vás vidíme bez nich? 

Okuliare nosím pravidelne, som krátkozraký. V Riskuj! ich mám preto, aby som dovidel na všetky čísla a písmená, ktoré potrebujem a zároveň sa to aj žánrovo hodí. Pri iných televíznych projektoch ich mám podľa potreby kostýmovej výtvarníčky. Vidím aj bez nich, len trochu slabšie.(smiech)

Aktuálne pôsobíte aj v Nemocnici. Je to len náhoda, že vaša postava sa tiež volá Dušan? Ako sa vám hrá?

Náhoda to nie je, pretože autorka a producentka Danica Hričová so mnou konzultovala jej vytváranie, ale nebol problém si na to zvyknúť. Vytvorila pre mňa postavu, ktorá je výzvou, potešením a zároveň veľkou vášňou a som za to vďačný.

Koncom júna ste sa stali prvý raz otcom. Podelíte sa o pocity, ktoré ste zažívali, keď ste syna prvý raz držali v náručí?

Neopísateľné. Je to, ako keď v sebe otvoríte nové nepoznané pocity strachu, zodpovednosti, radosti a hlavne lásky. Stále to nabieha a stále ma to fascinuje. Nikdy by som si nebol predstavil, že to môže byť také silné.

Boli ste aj pri pôrode?

Áno, bol a je to veľmi dôležité. Odporúčam to všetkým budúcim otcom, pokiaľ je to samozrejme možné. Každej žene opora pomôže a veľmi to ľudí spojí.

Aké sú pre vás tieto prvé dni novopečeného otca? Určite krásne, ale aj náročné…

Presne také. Všetko sa spoločne učíme, máme uši aj oči na stopkách a snažíme sa všetko robiť dobre, aj keď to sa asi nedá. Snáď to náš malý parťák nemá s nami ťažké. (smiech) Raz mu o tom budem rozprávať.

S partnerkou Ivanou ste sa spoznali pri nakrúcaní. Bola to láska na prvý pohľad?

Ivanka je produkčná na viacerých televíznych projektoch, aj na Nemocnici a tam sme sa spoznali. Najprv sme sa stretávali na pľaci, dávali si spolu kávu a rozprávali sa, neskôr aj mimo práce a postupne sme začali tvoriť pár. Som šťastný, že ju mám pri sebe, je mi veľkou oporou.

Keď máte náročnejšie chvíle, čo vás zrelaxuje, čo vám dodáva energiu? 

Príroda, záhrada, šport a hlavne moji najbližší. Asi nemám žiadny lepší recept.