Táňa Pauhofová: V pyžame a v objatí sa cítim najprirodzenejšie!

Táni Pauhofovej (36) sa darí aj na javisku činohry SND. Tvorí pár s hudobným producentom, skladateľom a zvukovým inžinierom Jonatanom Pastirčákom (26). Zmení sa úspešná herečka cez Vianoce na žienku domácu?

Ako si spomínate na Vianoce svojho detstva?
S láskou. Vianoce sme trávili spoločne celá rodina doma, s babičkou aj dedkom. Alebo u starej maminky a starého ocka v Martine. A práve spoločné chvíle sú tie najkrajšie Vianoce, aké si viem predstaviť. Čím som staršia, tým si tie chvíle v spomienkach s väčšou láskou opatrujem. Aj preto, lebo viem, že sa už takto zopakovať nemôžu.

Keď si preletíte v mysli Vianoce svojho života, aký darček vám urobil najväčšiu radosť?
Morčiatko, keď som mala asi osem rokov. Nič zázračnejšie, ako ten malý tvor, pre mňa neexistovalo. Bola som zaň zodpovedná a cítila som sa nesmierne dôležito.

Vianoce sú nielen sviatkami obdarúvania najbližších, ale aj štedrovečerného stola. Meníte sa pred nimi nebodaj na žienku domácu?
A s akou radosťou! Nielen pred nimi, ale aj počas nich.

Čo nesmie chýbať vo vašom sviatočnom menu?
Oblátky s medom, cesnakom, jabĺčkom a orechmi. Kapustnica aj hríbová polievka. Kapor so šalátom a opekance – ktoré už aj tak nikto nevládze jesť.

Ako budete prežívať najkrajšie sviatky roka?
To je predsa jasné – s tými, ktorých ľúbim. Veď preto Vianoce sú.

Vianoce sú aj časom vnútorného stíšenia. Čo pre herečku, zvyknutú na aplauz obecenstva znamená ponoriť sa do ticha?
Na nič také, ako je aplauz obecenstva, zvyknutá nie som. Potlesk je odmena, ktorú vnímame zakaždým veľmi intenzívne. A ticho vyhľadávam, nielen na Vianoce. Aby som sa počula a dokázala dobre počúvať.

Nedávno mala premiéru romantická komédia Šťastný nový rok, v ktorej hráte hlavnú postavu. Názov obsahuje obyčajné ľudské prianie. Dávate si aj vy predsavzatia?
Predsavzatia nikdy, v mojom vnímaní vytvárajú zbytočný tlak. A ja nie som typ človeka, ktorý práve tlak potrebuje na to, aby zo seba dostal to najlepšie, práve naopak. Priania – to je iný príbeh. Tie mám rada. Prianie je myšlienka, ktorá láskavo vedie k vytúženému.

Z filmu vyplynie, že láska má mnoho podôb, ale nakoniec si každého nájde. Netreba jej niekedy skôr ísť oproti?
Podľa toho, čo tým „ísť oproti“ myslíme. Ak to, že sme vnímaví a otvorení, že sa staráme o to, aby mala láska kam prísť a kde rásť, potom určite áno.

Dávnejšie nie ste single, vaším priateľom je mladý hudobník Jonatan Pastirčák, ktorý vás sprevádza aj na spoločenských akciách. Čím sa navzájom obohacujete?
Všetkým.

Už roky ste v hľadáčiku slovenských i českých filmových režisérov. Stalo sa vám, že ste nejakú rolu odmietli alebo takto zneisťovať šťastie sa nevypláca?
Zneisťovať šťastie? Len preto, že si vyberiem to, čo má pre mňa v danom okamihu zmysel, alebo cítim, že ma bude baviť a napĺňať? O to viac skúšam vystierať svojmu šťastiu ruku. A dúfam, že sa tak stane. Niekedy aj nie, ale radšej tak, než robiť zo strachu hocičo.

Herci tvrdia, že najťažšie je hranie zvnútra, čo zrejme spaľuje veľa energie. Bola pre vás takou rolou kontroverzná česká herečka Lída Baarová?
Zďaleka nielen tá. A áno, spaľuje. Preto je dôležité mať niečo, čo to vyváži.

Čím si to vyvažujete vy?
Rôzne, podľa toho, čo práve potrebujem. Spánkom, pokojom, lesom, blízkymi… Bez psychohygieny – hoci často len intuitívnej –, to dlhodobo nie je úplne zdravé.

Herec rastie každou novou výzvou a skúsenosťou. Pozorujete na sebe, že rokmi je vaše herectvo zrelšie, pravdivejšie, presvedčivejšie?
Veľmi by som v to chcela dúfať, inak by to bolo naozaj smutné. Čo však viem s istotou, je to, že mám ešte čo robiť, aby to bolo také, ako by som si priala. Takže mi neostáva iné, len dúfať, že príležitosť rásť ešte dostanem.

Ocitli ste sa už aj v situácii, keď za vás zaskočila dablérka?
Samozrejme. Niežeby som to chcela, ale producenti si z dôvodu, aby film dotočili, ani nič iné dovoliť nemôžu. Vždy síce protestujem, ale väčšinou bezvýsledne. Potrebujú nás živých a disponovaných.

Keby ste dostali absurdnú podmienku venovať sa iba divadlu alebo iba filmu, za čím by vám bolo viac ľúto?
Ak by taká absurdita nastala, porozmýšľam nad tým. Teraz sa iba zasmejem, zbytočnostiam netreba venovať svoj čas. Aj bez toho premýšľam nad toľkými „hovadinami“, že je mi vzácnejšie hlavu čistiť, ako ju zavaľovať novými, nie úplne zmysluplnými podnetmi.

Zažili ste niekedy situáciu, že vám bolo na škodu alebo na príťaž, že ste známa a obľúbená herečka?
Iba keď sa v bulvári prinášajú „novinky“ o mojom živote, o ktorých sama neviem. Keď sa vymýšľa, zavádza, klame a parazituje. Údajne preto, lebo som známa a ľudia majú právo vedieť, čo si ja sama ani nedokážem predstaviť. Inak žijem veľmi pokojne, normálne a introvertne, nejakú slávu skutočne nevnímam. Nie je dôvod.

Prehliadajú vás ľudia na uliciach alebo im vaša tvár neunikne ani v dave?
Neviem, väčšinou som sama tak veľmi odletená vo svojom vnútornom svete, že skôr mne uniká život naokolo.

Stále sa angažujete aj za veci verejné. Beriete to ako nepísanú povinnosť známych osobností?
Nie, určite to nevnímam ako povinnosť. Skôr si neviem pomôcť. Vychovali ma tak, aby som robila, čo treba. Čo považujem za správne. Aj keď to nemá vždy super následky. Čo už so mnou?

Slovenská politika má pre korupciu a rôzne aféry akoby charakter znečisteného ovzdušia. Dožijeme sa vôbec čias, keď sa bude dať „zdravšie dýchať“?
Verím, že áno. Keď pôjdeme k sebe, nie od seba.

Na premiéru filmu Šťastný nový rok ste si obliekli nádhernú zelenú róbu a „módna polícia“ vás označila za najlepšie oblečenú herečku večera. Teší vás aj takéto uznanie?
Nevedela som, že ma takto poctili. Je to milé. Asi mala „módna polícia“ dobrú náladu.

Aký vzťah máte k móde? Robí s vami niečo v obchodoch pohľad na krásne kúsky?
Podľa momentálnej situácie a nálady. Niekedy robí, inokedy vôbec nie. Mám rada krásno v rôznych podobách, ale rozhodne nie som otrokom módnych trendov. Skôr sa snažím myslieť aj prakticky a zodpovedne. A neprekáža mi obliecť si niečo, čo mám rada, aj dvakrát. Aj trikrát… Lebo svet sa netočí okolo toho, čo mám práve na sebe a koľko toho je.

Čo vám ako červenovláske pristane najväčšmi? V čom sa cítite najprirodzenejšie?
V pyžame. A v objatí.

Čo by ste zapriali čitateľkám Báječnej Ženy na Vianoce?
Aby nebola žiadna z vás osamelá. A nech ste šťastné!

Nový dom na mieste predkov
Herečka Táňa Pauhofová si stavia nový dom na pozemku, kde vyrastala u svojho dedka. Má pre ňu to miesto genius loci? „Absolútne. Je to miesto, kde som sa narodila, vyrastala, kde žili moji predkovia. Som jeho súčasťou. Dedkovi som sľúbila, že sa oň postarám,“ vysvetľuje jedna z najobsadzovanejších slovenských herečiek a dodáva: „Dom pre mňa nie je nový, pretože je postavený presne podľa pôvodného, ktorý to už nevydržal… Snažím sa zachovať kontinuitu. Hoci je to miliónkrát ťažšie, než som si predstavovala. Ale tu mám svoje korene. Tak to vydržím a dobojujem, tí predo mnou to tiež nemali ľahké,“ obhajuje svoje odhodlanie Táňa.

Aká je v skutočnosti?
TÁŇA je veľmi milá, talentovaná a obsadzovaná herečka v divadle aj vo filme. V tvári má stále čosi dievčenské a v úsmeve šibalské. Keby ju poznala Astrid Lindgrenová, možno by chcela, aby hrala jej Pipi Dlhú Pančuchu. Táňa sa vonkoncom nedobýja do médií, že by chcela byť na titulnej strane časopisu. Nechce, aby sa na jej súkromí priživoval bulvár, preto veľmi zvažuje, kedy a komu dá rozhovor. V Báječke sme radi, že nám to s ňou vyšlo a že ochotne odpovedala na všetky otázky.

Autor: Emil Babín
Foto: TV Markíza, profimedia.sk, Peter Frolo, archív