Televízna sestrička Anikó Vargová: Neuveríte, aký príbeh lásky skrýva v reálnom živote!

V čom je vám podobná postava Táne?
Myslím, že empatiou k druhým ľuďom. A potom, okrem tých drog je tam toho veľa podobného.

Aj vy ste citlivá?
Musím byť. V našej profesii je dôležité, aby sme boli vnímaví k udalostiam, ktoré sa okolo nás dejú, k ľuďom a na skúške aj k hereckému partnerovi a režisérovi.

Postava Táne však okrem toho, že je empatická, je trošku aj ubitá životom. Cítili ste sa niekedy stratená v živote?
Určite. Mám už po štyridsiatke a môj život nebol vždy len prechádzka ružovou záhradou. Napríklad som dvakrát menila divadlo; dvakrát som sa presťahovala zo štátu do štátu, niekedy chcene, niekedy nútene; mám už za sebou nejaké vzťahy... A keď sa človek pozrie na moju tvár, už aj na nej je napísaný istý príbeh...

Napriek tomu na mňa pôsobíte optimisticky...
Možno preto, že ja bolesťou a utrpením, ktoré práve prežívam, prejdem, a potom nastáva zdravý dedinský pud sebazáchovy. Nebaví ma dlho chodiť nešťastne po svete. Zrazu si všímam pozitívne momenty a v ťažkej situácii hľadám aj to dobré. Niekedy je to o stretnutí, niekedy o každodenných maličkostiach.

Asi pre vás nebolo ľahké budovať si kariéru v Budapešti, a potom sa odtiaľ vrátiť a začínať opäť na Slovensku...
Nie, vôbec to nebolo ľahké. Ale dôležité je to, čo mi dala práve moja profesia. Človek bude dobrý herec vtedy, keď si bude neustále dávať nové výzvy, neuspokojí sa s tým, v čom práve je. Tento postoj mi pomáhal v ťažkých situáciách – niečoho sa chytiť a začať premýšľať, ako, čo a s kým. Nová situácia vás dokáže zmobilizovať omnoho viac, ako keď ste v komfortnej zóne. V tej sa totiž obávate povedať nie, lebo sa bojíte, že prídete o prácu.

Sú vaše maďarské korene hnacím motorom v práci?
Podľa mňa je to o tom, že som sa narodila na Slovensku ako maďarská menšina. Zrazu zisťujete, že chcete všade niečo dokazovať – v Maďarsku, na Slovensku, aj sebe. Vyrastala som v dedinke, kde bolo desať domov. Chcela som vidieť svet a všetko spoznávať. A to bola dosť dobrá motivácia.

V čom napríklad?
Dnes to vidím na tvorivých dielňach, ktoré robím s detičkami. Keď porovnám bratislavské deti, ktoré majú neskutočne veľa možností, s deťmi niekde na juhu alebo východe Slovenska, tie mimobratislavské sú dojaté z toho, keď si vypočujete ich názor a zrealizujete ich nápad.

Považujete sa za temperamentnú ženu? Viete sa aj poriadne naštvať?
Nemám rada konflikty. Často skloním hlavu a idem do defenzívy, čím sa dostávam do nekomfortnej situácie. Občas som musela vybuchnúť, ale nebolo to pre mňa vôbec prirodzené.

Kedy ste naposledy plakali?
V poslednom čase som sa veľmi namotala na talentové televízne súťaže a plačem pri nich ako dieťa. Životná situácia tých súťažiacich, ako považujú účasť v súťaži za šancu, a keď sa im to ešte aj podarí... To je neskutočná sila.

Áno, niekedy sú to veľmi dojímavé príbehy.
Viete, aj v detstve sa nám plač vždy spájal so slabosťou a potláčali sme ho. Ja to už beriem ako emočný pretlak a rozplačem sa aj od radosti. Dovolím samej sebe plakať a nehanbím sa za to. Lebo slzy sú prirodzené a patria k nám.

A čo vám, naopak, vie vyčariť úsmev na tvári?
Absurdita bežného života. Rada pozorujem ľudí a ich konanie, pre mňa je to inšpirácia k mojej práci.

Máte partnera, o ktorého sa môžete oprieť?
Áno. Mám. Našťastie je aj po štyridsiatke život. (Smiech.) Nikdy neviete, kedy a kde môžete stretnúť toho pravého a mne sa to takto stalo.

VIDEO: Na čo míňa najviac peňazí Anikó Vargová?

To je veľmi povzbudivé pre všetky ženy, ktoré majú už dávno po tridsiatke a stále čakajú na svojho princa.
Ja som sa dvadsať rokov snažila stretnúť muža a myslela som, že už ho ani nestretnem. Mala som štyridsaťdva rokov a všetkým svojim známym som o tom s radosťou hovorila. Ich reakcia na to bola: „No, len aby ti to vydržalo“. Tlak na ženu a očakávania spoločnosti sú vysoké. Toto napríklad riešim aj vo svojej aktuálnej monodráme Bez života.

Asi mnohé z nás prestali veriť príbehom lásky...
Keď prestaneme veriť príbehom lásky, tak sa nám už ozaj nesplnia. Vidíme sa v pozícii ženy, ktorú od nás spoločnosť očakáva, ale nespoznávame seba a svet. Ja napríklad nie som zástankyňa kultúry single báb. Dokonca si myslím, že to nie je prirodzené. Spoločnosť a módne trendy nám vtĺkajú do hlavy, že žena dokáže zvládnuť všetko sama, ale je to klam.

Vyskúšali ste si to?
Áno. Môžete mať veľa úspechov, peňazí, ale keď to nemáte s kým zdieľať, načo vám to je? Všetko, čo si vieme kúpiť, nám robí radosť len dovtedy, kým to nezískame. Treba sa však zamerať na to, čo nám robí dlhodobo radosť.

Čo potrebujete k spokojnému partnerstvu?
Lásku a všetko, čo láska zahŕňa – toleranciu, vnímanie, empatiu, nezištnosť. Prijať človeka takého, aký je a nechcieť ho zmeniť. A dôležité je stretnúť sa na rovnakej úrovni vyzretosti.

Bola by z nej sestrička?
Herečka Anikó Vargová si po skúsenosti hrania zdravotnej sestry v seriáli vie predstaviť, že by ju takáto práca bavila aj v reálnom živote, hoci ju považuje za fyzicky aj psychicky náročnú. „Keď som bola v šestnástich rokoch v nemocnici, boli tam starí ľudia odkázaní na pomoc druhých,“ spomína. „Na mňa to vtedy veľmi doľahlo a dodnes mám veľkú empatiu voči starým ľuďom. Možno aj preto, že sa pamätám na svojich starých rodičov. Mám vzťah k starým ľuďom. Tá ich odkázanosť a vedomosti, čo z nich vyžarujú, ma neskutočne priťahujú.“

Aká je v skutočnosti?
ANIKÓ je usmiata a zároveň vážna. Báječná ženská, s ktorou sa dá dobre pokecať. Len tak nezáväzne o chlapoch, ale aj o vážnych témach zo života. Tešila som sa na ňu už od prvého kontaktu cez telefón. A nesklamala ma ani pri osobnom stretnutí. Anikó je v prvom rade bezprostredná a mimoriadne priateľská osôbka.

Autor: Natália Šepitková
Foto: Laura Witterková, archív A. V.