Tlučková v RETRO seriáli: Pri pohľade do zrkadla sa vždy zľakne!

Keď ste dostali ponuku do seriálu Sľub, páčila sa vám myšlienka točiť retro seriál?

Samozrejme, páčila. Po dlhšom čase by som sa znovu postavila pred kamery a dokonca aj v inej polohe, ako sú na mňa diváci zvyknutí. A potom, osemdesiate roky, to bola moja mladosť.

A aké máte pocity, keď teraz natrafíte na nejakú svoju fotku z tejto doby?

Zasmejem sa… Na tých fotkách vyzerám smiešne. Bola iná móda, či už išlo o vlasy alebo oblečenie. Všetky ženy si v týchto rokoch nechávali robiť trvalú a aj keď táto chemická úprava poriadne ničila vlasy, boli na svoju trvalú pyšné. Bol to módny hit. Dnes len krútim hlavou, že sme niečo také podstupovali.

Keď sa spýtam na to, čo by ste nechceli, aby sa znovu vrátilo, bola by to tá trvalá alebo niečo iné?

Pri nakrúcaní máme oblečené kostýmy, ktoré sa nosili v osemdesiatych rokoch. A musím povedať, že  sú veľmi nepohodlné hlavne kvôli materiálu, z ktorého sú vyrobené. Sú to rôzne umeliny, ako napríklad dederónová košeľa či krymplenové šaty... V lete sa v nich človek potí a v zime zasa mrzne. Tak takýto odev mi v súčasnosti nechýba a nechcela by som, aby sa niečo podobné znova vrátilo.

Keď vás pri nakrúcaní upravili tou vizážou a oblečením do 80. rokov, aj vám to pripomínalo reálne, že takto ste kedy si vyzerali, alebo je to už také iné?

Je to pre mňa iné. V 80-tych rokoch som bola mladá, teraz som už na dôchodku. (smiech) Ale skutočne mám pocit, že oblečenie, ktoré nosím v seriáli, roky ešte pridáva. Keď idem okolo zrkadla, až sa zľaknem, či som to naozaj ja. No keď si pozerám fotky z tých čias, moja mama vyzerala tak, ako ja teraz.

Aká spomienka z osemdesiatych rokov je pre vás taká najkrajšia?

Prežívala som veľmi pekné obdobie: ukončila som vysokú školu, zamestnala sa na Novej scéne, vydala sa a založila si rodinu. Naozaj si neviem spomenúť len na jednu. A darilo sa mi aj po pracovnej stránke, okrem divadla som hrávala vo veľkých show programoch ako Rýchlokurz geniality či Strapatí gentlemani.

Ako si spomínate na svoju svadbu z tých čias?

Moja svadba sa konala v mieste môjho narodenia, v Košiciach. A bola pomerne veľká, okolo 90 až 100 ľudí. Sobášili sme sa na národnom výbore, kde som roky ako gymnazistka chodievala recitovať na svadby. Takže, keď som sa tam prišla vydať ja, urobili mi všetci zamestnanci nádherný dojímavý  obrad, bola som totiž aj ich nevesta.

V seriáli ste slobodná matka. Ako to bolo v z vášho pohľadu v tých 80. rokoch? Bolo to bežné alebo skôr výnimočné?

Skôr výnimočné. Kládol sa veľký dôraz na manželstvo a byť slobodnou matkou v tých časoch bolo veľmi ťažké. Spoločnosť ich síce akceptovala, ale tieto ženy mali na sebe akýsi biľag toho, že sa „spustili“. Nespomínam si tiež, že na základnej škole by  som mala spolužiaka či spolužiačku, ktorých rodičia by boli rozvedení.

Narodili sa vám dvaja chlapci. Netúžili ste nikdy po dievčatku?

Po dievčatku som veľmi túžila. Už pri prvom tehotenstve som mala nachystané drobné šatôčky, ktoré mi priniesli priatelia zo zahraničia. V tom čase sa u nás niečo také kúpiť nedalo. No ale narodil sa mi chlapček. Pri druhom tehotenstve som ani nerozmýšľala nad chlapčenským menom, bola som si istá, že to bude dievčatko a znova prišiel chlapec.  Dnes by som tých mojich chlapcov nevymenila ani za nič na svete a vravím si, že možno dievčatko ‒ vnučku prinesú do rodiny oni.

Synov už máte dospelých, ale zatiaľ sa neobjavili správy, že by ste boli stará mama.

Nie, babičkou ešte nie som.