Tomáš Juríček prekonal mŕtvicu. Bál sa, že nebude chodiť!

Koncom novembra ste sa stali druhý raz otcom. Túžili ste po synovi alebo ste sa nad tým po zistení druhého tehotenstva vôbec nezamýšľali?

Často sme sa s Anežkou o tomto rozprávali. Tak, ako pri Samarke, aj teraz sme si hovorili, že je úplne jedno, či to bude chlepc alebo dievča. Ale samozrejme sme vždy dodali, že by bolo super mať komplet. A ja som to nejako tak od začiatku aj cítil, že to bude chalanisko.

Po dcére Samare máte už pomerne bežného Olivera. Ako ste vyberali mená?

Priznám sa, že Samara ako meno sa mi páčilo už veľa, veľa rokov. Už pred štrnástimi rokmi som Anežke hovoril, že ak budem mať dcéru, chcem, aby sa volala Samara. Žiadnu inú Samaru som vtedy nepoznal. A nejako sa to udomácnilo. Teraz sme to mali s výberom jednoduchšie, pretože Sami od začiatku bračekovi hovorila Oli. Netušíme odkiaľ, netušíme prečo. Žiadneho Oliho nepozná, v žiadnej rozprávke Oli nie je. Ale vždy povedala, že braček sa bude volať Oli. Tak sme si povedali, že je vybraté.

Samarka mala problém s deformitou lebky. Nebáli ste sa pri synovi, že môžete čeliť rovnakému problému?

Človek sa bojí všetkého. Každý rodič vie, že zdravie dieťaťa je na prvom mieste. Našťastie sú deti zatiaľ v úplnom poriadku. Samozrejme, ak by mal Oli rovnaký problém ako Sami, tak by sme to riešili rovnako.

Viete vlastne, čím bol tento jej problém spôsobený?

Ťažko povedať. Už po narodení bola deformita výraznejšia a polohovanie nestačilo.

Helmičku ste jej po čase mohli zložiť – je už tento problém definitívne vyriešený alebo si musíte pri Samarke stále dávať na niečo pozor?

Zodpovedné nosenie helmičky jej pomohlo, boli to tri mesiace nepretržitého nosenia. Ale maličká si na ňu dobre zvykla. V podstate sme to ako rodičia zvládali omnoho horšie ako ona. Som ale rád, že tá helmička vyvolávala množstvo otázok ostatných rodičov. Sami mala deformitu, ktorú bolo nutné riešiť a veľa rodičov zistilo, že majú podobný problém alebo kozmetický problém a tiež sa vďaka tomu, že nás videli, rozhodli ho riešiť.

Máte za sebou viac ako mesiac života s dvomi deťmi. Čo sa u vás zmenilo?

Ten čas sa nám opäť nejako zrýchlil. Niekedy ani len netušíme, ako rýchlo nám letia dni. My máme samozrejme menej času na seba a keď náhodou chceme mať, tak si to vyžaduje lepšie plánovanie. Ale to je niečo, čím si prešiel každý. Už si nevieme predstaviť, že by tu malý Oli s nami nebol.

Vaším životom v minulosti otriasli aj zdravotné problémy. Musel to byť strašný pocit v 24 rokoch si vypočuť diagnózu „mŕtvica“.

Dôležité je, že som to ustál bez väčšej ujmy. Našťastie následky sú minimálne. A ja tak nejako stále a každému hovorím, že je dobre, že sa to stalo. Inak, by som nikdy asi nezmenil životný štýl a nezačal sa na veci pozerať trochu odlišne.

Aké boli varovné príznaky?

Veľmi čudný pocit v malíčku ľavej ruky. Začalo to tam a postupne to prešlo po celej ľavej polovici tela až do ľavej nohy, ktorou som úplne prestal hýbať. Našťastie, to už som bol v nemocnici.

Mnohým pacientom mŕtvica postihne aj reč, vy ste v tomto zrejme mali šťastie…

Presne tak. Tak ako vo všetkom inom. Ja som sa veľmi bál, že sa nenaučím opäť normálne chodiť, pretože som s tým mal kvôli tej nohe veľké problémy. Takisto som nevedel ovládať ten malíček, v ktorom to ostalo a nevedel som si predstaviť, ako budem hrať na klavíri. Časom sa to všetko dalo do relatívneho normálu.

Cítite aj teraz nejaké následky?

Áno. V spomínanom malíčku to cítim neustále. Je to taký čudný pocit. Akoby mi ten prst nepatril. A ľavá noha ma občasne neposlúcha tak, ako by som chcel. Nie je to ale nič, čo by ovplyvňovalo kvalitu života. Skôr to cítim pri špeciálnych športových výkonoch a aktivitách, keď vidím, že to nie je také, aké by to malo byť.

Napadlo vám v tom období, že budete niekedy známym moderátorom?

Klamal by som, ak by som povedal, že som o takej kariére nerozmýšľal. Ale nie v televízii. Skôr v rádiu, ku ktorému som mal už v tom čase blízko.

Aká bola vlastne vaša cesta k mikrofónu a na televízne obrazovky?

Začalo to na internáte na vysokej škole v Nitre, kde som bol členom Internátneho rozhlasového štúdia. Pôvodne som si myslel, že práca technika je to, čo chcem robiť. So zvukom, produkciou hudby som sa hral, odkedy som si v 16 rokocch nasporil na prvý počítač. Potom som skúsil aj mikrofón a zapáčilo sa mi to. Následne som začal robiť moderátora v regionálnom rádiu a už to išlo. Z Nitry som dochádzal do rádia Euopa 2, kde som strávil za mikrofónom dlhých a krásnych 6 rokov. Následne som bol prizvaný na kamerové skúšky do televízie na pozíciu redaktora/moderátora dopravného servisu. A keďže moja žena bola v tom čase v zahraničí a mal som na to čas. Povedal som si: Prečo nie? A tak začala moja púť v Markíze.

Čo máte na práci moderátora najradšej?

Najmä to, že relácie, ktoré robievam, sa vysielajú naživo. To je niečo neuveriteľné, aké situácie takéto vysielanie môže priniesť. Som rád, že sa veľa smejeme a tú dobrú náladu sa snažíme v skorých ranných hodinách odovzdať celému Slovensku. A aj keď v dnešnej dobe ľudí štve všetko a všetci, je na nezaplatenie počuť od niekoho, že sme mu vyčarili úsmev na tvári a priniesli zaujímavé či dôležité a aktuálne informácie. O tom to celé je a to na tom milujeme.