TRAGÉDIE za bránami paláca: NEŠŤASTIA neobchádzajú ani šľachtu

Princezná Alexandrina Victoria z Kentu (1819-1901), jediná legitímna dcéra princa Eduarda, štvrtého syna kráľa Juraja III., a princeznej Viktórie Sasko-kobursko-saalfeldskej, vládla ako kráľovná Viktória 63 rokov a 7 mesiacov. Jej meno sa stalo symbolom rozmachu britského impéria, v osobnom živote však musela čeliť mnohým ranám osudu.

Dva roky po svojej korunovácii, 10. februára 1840, sa kráľovná Viktória vydala za svojho bratranca princa Alberta Sasko-kobursko-gothajského. Prvýkrát sa stretli v roku 1936. Viktória sa zamilovala na prvý pohľad. Albert však považoval svoju sesternicu za príliš povrchnú a hlučnú. Ľady sa prelomili o tri roky neskôr, keď sa mu kráľovná zdôverila so svojimi citmi. Viktória a Albert spolu prežili 21 šťastných rokov a narodilo sa im deväť detí – Victoria, Albert Edward, Alice, Alfred, Helena, Louise, Arthur, Leopold a Beatrice.

Rok 1861 poznamenali tragédie. V marci skonala matka kráľovnej Viktórie a až zo zápiskov a z listov, ktoré našla v jej pozostalosti, sa panovníčka dozvedela, ako veľmi ju matka milovala. Viktórii to zlomilo srdce, lebo pochopila, že za jej vlažný vzťah k matke je zodpovedná jej guvernantka a neskôr spoločníčka, barónka Louise Lehzen, ktorá na ňu mala v detstve silný vplyv. Kým Viktória žialila, Albert prevzal väčšinu jej povinností, hoci ho trápili chronické problémy so žalúdkom.

Začiatkom decembra 1961 sa princ Albert necítil dobre, dostal vysoké horúčky a nebolo mu pomoci. Privolaný špecialista William Jenner uňho diagnostikoval týfus a ako príčinu uviedol nevyhovujúce hygienické podmienky na Windsorskom zámku. Princ Albert 14. decembra zomrel a kráľovná Viktória upadla do hlbokého smútku. V nasledujúcich rokoch si plnila panovnícke povinnosti, ale vyhýbala sa verejnému životu, možno aj preto, že veľmi pribrala. Žila v odlúčení striedavo na zámku Balmoral v Škotsku, vo Windsore a na ostrove Wight. Do konca života sa obliekala do čiernych šiat, preto dostala prezývku „vdova z Windsoru“.

Kráľovná Viktória sa stala najznámejšou prenášačkou hemofílie v histórii, preto sa tejto chorobe niekedy hovorí aj kráľovská. Nevyliečiteľné dedičné ochorenie sa prejavuje poruchou zrážavosti krvi. Príčinou je porucha na pohlavnom chromozóme X a jeho prenášačom je vždy žena. Keď sa jej narodí dcéra, stane sa ďalšou prenášačkou. Keď sa jej narodí syn, môže trpieť poruchou zrážavosti krvi. Kráľovná Viktória nepreniesla defektný gén na všetky svoje deti, napriek tomu sa mnohé kráľovské rodiny v Európe dodnes musia mať na pozore.

Najstaršia dcéra princeznej Viktórie hemofíliu neprenášala, pretože sa u žiadneho z jej potomkov neprejavila. Synovia Edward, Alfred a Arthur hemofíliou netrpeli. Helena možno bola prenášačkou, možno nie. Jej dvaja synovia sa dožili dospelosti, ale dvaja mladší zomreli – jeden na ôsmy deň, druhý sa narodil mŕtvy. Helenine dve dcéry chorobu neprenášali. Viktóriina dcéra Louise nemala deti. Syn Leopold bol hemofilik, zomrel ako 31-ročný na krvácanie do mozgu a jeho syna stihol rovnaký osud. Dcéry Alice a Beatrice boli prenášačkami poškodeného génu a rozšírili ho do kráľovských rodín v Rusku, Nemecku a Španielsku.

Kráľ Eduard VIII. (1894-1972), strýko kráľovnej Alžbety II., vládol iba od 20. januára do 11. decembra 1936, keď abdikoval, aby sa mohol oženiť s dvakrát rozvedenou Američankou Wallis Simpson. Vojvoda z Windsoru bol celý život náruživý fajčiar, v dôsledku čoho sa mu v 60. rokoch výrazne zhoršilo zdravie. V roku 1971 mu diagnostikovali rakovinu pažeráka, o rok neskôr zomrel.

Kráľ Juraj VI. (1895-1952), mladší brat Eduarda a otec kráľovnej Alžbety II., vládol v ťažkých vojnových rokoch, čo sa podpísalo na jeho zdraví. Rovnako ako Eduard aj on bol tuhý fajčiar a trpel rakovinou pľúc a artériosklerózou. Keď sa jeho stav zhoršil, princezná Alžbeta ako dedička trónu prevzala väčšinu jeho povinností. V septembri 1951 mu odstránili ľavú polovicu pľúc. Zomrel v spánku na infarkt 6. februára 1952. Princezná Alžbeta, ktorá bola vtedy na oficiálnej návšteve v Keni, a vrátila sa domov už ako kráľovná Alžbeta II.

Princezná Margaret (1930-2002), grófka zo Snowdonu a mladšia sestra kráľovnej Alžbety II., viedla búrlivý život. Keď jej prísne kráľovské pravidlá nepovolili sobáš s milovaným Petrom Townshendom, lebo bol rozvedený, vydala sa za fotografa Antonyho Armstronga-Jonesa. Manželstvo stroskotalo na obojstrannej nevere. Margaret často striedala partnerov a jej „nekráľovské“ správanie na bohémskych večierkoch hraničilo so škandálom. Jeden vysoko postavený politik ju nazval „kráľovskou parazitkou“. Princezná bola silná fajčiarka, začala už v 15 rokoch, a alkoholička, rovnako ako kráľovná matka milovala gin. Krátko po rozvode v roku 1978 jej diagnostikovali cirhózu pečene a v roku 1985 podstúpila operáciu pľúc. Potom síce prestala fajčiť, ale pila ešte viac. Zomrela na následky viacerých mŕtvic vo veku 71 rokov.

Princ John (1905-1919) bol najmladší zo šiestich detí kráľa Juraja V. a strýko kráľovnej Alžbety II. Autistický chlapec s ťažkou epilepsiou však nebol syn, ktorým by sa rodina chválila.

Spomalený vývoj

Prvé roky prežil princ John na Sandringhame v kruhu súrodencov pod dohľadom pestúnky Charlotte „Lala“ Bill. Spočiatku bolo všetko v poriadku, až keď mal „Johnnie“ štyri roky, začal zaostávať vo vývoji, zrejme trpel autizmom, a dostal prvý epileptický záchvat. Keď v roku 1910 zomrel kráľ Eduard VII. a na trón nastúpil Juraj V., Johna nevzali na korunováciu rodičov. Zlé jazyky tvrdili, že ho skryli pred svetom, aby im nekazil reputáciu. Princ John videl svojich príbuzných zriedka. Rodičia si museli plniť kráľovské povinnosti a starší súrodenci sa rozpŕchli do škôl.

Úľava pre všetkých

V roku 1916 záchvaty začali prichádzať častejšie a Johnov stav sa neustále zhoršoval, preto ho presunuli aj s pestúnkou na Wood Farm, kde nebol na očiach verejnosti. Jeho matka, kráľovná Mary, porušila pravidlá a najala miestne deti, aby sa k Johnovi chodili hrávať. Chorý princ sa pomaly vytrácal z povedomia a po roku 1913 už neboli namaľované žiadne jeho oficiálne portréty. Prvý vianočný deň roku 1918 strávil John v Sandringhame v kruhu rodiny, ale v noci ho odviezli späť na Wood Farm. Po sérii ťažkých záchvatov zomrel v spánku 18. januára 1919. Jeho matka si vtedy zapísala do denníka, že to bol šok, ale aj úľava.