UŽIVILI BY SA aj inak! Kubovčík, Dangl aj Latinák sú majstri v... fíha!

Michal Kubovčík (41)
Jeho starý otec bol kamenosochársky majster, ktorý svojho jediného vnuka zasvätil do tajov opracúvania kameňa. Michal spomína: „Preto som prirodzene nastúpil na vtedajšiu školu umeleckých remesiel. Súčasťou školy, zastrešujúcej umelecké a technické remeslá, bolo aj kamenosochárstvo, ktoré som vyštudoval.“ Michala to však ťahalo k divadelnej múze. Dvakrát ho na štúdium herectva nezobrali, zatiaľ študoval na pedagogickej fakulte, ale hlavne sa potreboval zbaviť ráčkovania. Pre teraz.sk povedal: „V čase, keď som sa hlásil na herectvo, som už mal od logopéda potvrdené, že na jeho odstránení pracujem, vidieť reálny progres s tým, že za priaznivých podmienok by som to mal do začiatku štúdia zvládnuť a neráčkovať...“

Dano Dangl ( 46)
Ako sa dostal k herectvu obľúbený komik a zabávač? Vraj úplnou náhodou. „Keď som mal 15 rokov, zapozeral som sa do jednej dievčiny a zhodou okolností veľa času trávila v Bielom divadle,“ priznal po rokoch. Napriek tomu nezaklopal na dvere konzervatória, ale nastúpil na strednú školu polygrafie v Bratislave, na odbor reprodukčná fotografia. Kedysi aj vyhral zopár súťaží a fotografie sa nevzdáva.

Jeho fotky visia po stenách v ich rodinnom dome. „Ktovie, možno by som sa dnes aj fotografovaním živil, keby mi rodičia dovolili fotku študovať. Doniesli sa k nim však zlé reči, že niektorí študenti fajčia marihuanu. Mali preto o mňa strach, tak som išiel na polygrafiu. Tam to však vôbec nebolo iné,“ hovorí dnes Dano už s úsmevom.

Lukáš Latinák (44)
Herca divadla Astorka Korzo ‘90 chytila za srdce krehká krása fúkaného skla. Na základnej škole v Hriňovej ho spolu s kamarátom Petrom bavilo kreslenie, a tak sa prihlásili na stredné odborné učilište sklárske v Poltári. Obľúbený herec si pre časopis Život zaspomínal: „Keď sa fúkali poháre na stopke, naberal som žeravú sklovinu práve na tú stopku, čiže majster si odstrihol, koľko potreboval, a ja som zvyšok vyhodil do odpadu.

Keď sme za zmenu urobili tristo kusov, na konci som vedel, že som išiel tristokrát k peci, tristokrát nabral, tristokrát podal majstrovi, tristokrát stiahol zvyšok do odpadu...“ Aj keď ho zlákalo herectvo, cestu ku sklu si Latinák opäť našiel. V roku 2010 účinkoval s divadlom Teatro Tatro na olympijských hrách v Kanade a tam sa v Slovenskom dome zoznámil s riaditeľom sklární z Lednických Rovní. „Dohodli sme sa, že u nich môžem vyrobiť pár kúskov, ktoré potom predáme na Vianočnom bazári.“ Táto tradícia trvá už niekoľko rokov a chodí tam aj s chalaňmi Miezgom, Kemkom a Jakabom.

Milan Ondrík (41)
Rodák z Oravy mal od detstva zmysel pre drevo. Jeho vôňu, tvárnosť, tajomstvá. Tú lásku získal vďaka dedovi a jeho stolárskej dielni. Na prijímačky na strednú rezbársku školu Milan vyrezal postavičky pltníkov. „Vymaľoval som ich vodovými a temperovými farbami a potom som ich na tie prijímačky doniesol vo vrecku.“ Prijali ho. Po maturite šiel najprv na prijímačky na Vysokú školu výtvarných umení.

Doniesol tam dve vrecia rezbárskych prác, ktoré sa stretli s obdivom. Nebol však pripravený v kresbe. Poradili mu, aby prišiel o rok. Milana však o dva týždne prijali na VŠMU a bolo rozhodnuté. K drevu sa člen Činohry SND chcel vrátiť už dávnejšie. Pre vonadreva.sk priznal: „Koronakríza a moje okrúhle narodeniny ma primali k tomu, že som sa k tomu konečne dostal, teda že som si vytvoril podmienky. Prerobil som pivnicu na dielňu a súrodenci mi doviezli stôl Warsztat, ktorý mi urobil ešte môj dedo. Takže už môžem naplno vyrezávať.“

Braňo Bystriansky (49)
Jeho rodičia majú technické vzdelanie, možno aj preto si Bratislavčan Braňo dal prihlášku na strednú elektrotechnickú školu. Navyše mal za sebou víťazstvá v matematických olympiádach. Keď si v dedine pri Trnave postavil dom, zišlo sa mu to, lebo vedel čítať výkresy. A ako sa stal hercom?

„Bola to skôr náhoda. Kamarát ma raz pozval, aby sme išli spolu na konkurz do Bieleho divadla. Išiel som, a tak som sa dostal do divadelného sveta, ktorý sa mi zapáčil,“ povedal člen Činohry SND. A pochvaľoval si, že tam stretol zaujímavých ľudí, a mal dobrý pocit z toho, že robia niečo ušľachtilé. Keď mali v Bielom divadle stretnutie po dvadsiatich rokoch, prišlo mu aj smutno, že v Juvente je to také ošumelé, nič poriadne nefunguje a že už nerobia na veľkom javisku ako oni, ale len v skúšobniach.