Václav Vydra by túto vec nikdy neurobil. Tvrdí: Je to proti prírode!

Václav Vydra nemá rád len herectvo, ale aj kone a psov. Parťáci Bad a Buffinka sú z útulku a herca sprevádzajú na každom kroku. „Sú to takí vďační závisláci, ktorí sa odo mňa nepohnú. Zaobstarali sme si ich po tom, čo nám umrela ich predchodkyňa Lina, nádherný pes, kríženec českého horského a moskovského strážneho psa...“

Čo sa u vás zrodilo skôr? Láska ku koňom, alebo ku psom? 
Vždy som mal vzťah k zvieratám. Ale keďže som mestské dieťa, mali sme akurát kanárika. Potom som to doma ukecal na škrečky, morča aj myš. Ale chcel som psa. Nakoniec som ho dostal v pätnástich namiesto motorky. Ale mal som sľúbené, že keď v deviatej triede nebudem mať na vysvedčení trojku, dostanem motorku. Mama sa však bála, že sa zabijem, tak mi ponúkla, že by mi radšej zaobstarala psa. Tým začala moja psia cesta. 

Ako do vášho života prišli kone? 
To má asi tiež korene v detstve. Silne ma ovplyvnili mayovky a filmy s Old Shatterhandom a Vinnetouom. Ale ku koňom som nemal možnosť dostať sa. Potom sme raz boli na prázdninách v Maďarsku a na pláž pri Balatone sme chodili okolo jazdiarne. Prehovoril som rodičov, aby mi zaplatili jazdu na koni.

Aká bola cesta k vlastným koňom? 
Dlhá. Keď mi bolo 21, začal som jazdiť, požičiaval som si kone. Po šiestich rokoch som prestal a za ďalších sedem som sa k tomu vrátil. V roku 1998 sme si potom s Janou (Václavovou manželkou) kúpili nášho prvého koňa Nelly. Dnes ich máme šesť a ďalších devätnásť je u nás ustajnených.  

Ste skutočne certifikovaný terapeut? 
Áno. Študoval som na klinike u nemeckej veterinárky Hiltrud Strasser. Už pätnásť rokov sa zaoberám celostnou starostlivosťou o kone a ich kopytá. Bohužiaľ kone ich mávajú často deformované alebo choré a tieto problémy väčšinou konvenčný spôsob starostlivosti nedokáže riešiť.

Koľko času u vás choré kone strávia? 
To je rôzne. Od pol roka do dvoch rokov. Ale je tu  napríklad aj zdravý kôň, ktorého tu majiteľka stále necháva, pretože mu je u nás dobre. Ale sú tu väčšinou kone, ktoré už chceli veterinári uspať. Je pekné, že sa ich majitelia nezbavia a radšej platia za starostlivosť o ne...

Vy s koňmi aj plávate, že? 
Áno, to je v lete naša obľúbená činnosť. Plávanie s koňmi je krásne. Musíte plávať trochu napred a koňa mať na vodidle za sebou. Keď sa potom otočíme k brehu, chytím sa za chvost a on ma ťahá.

Ste veľmi vyťažený herec, ako zvládate starať sa aj o statok? 
No, nie je to jednoduché. Samozrejme to nemôžeme všetko zastať sami a zohnať spoľahlivých ľudí, ktorí pri tom vydržia, je tiež ťažké. Ale zatiaľ sme mali šťastie.  

Vytvorili ste si tu raj? 
To je silné slovo. Je to akási oáza relatívne prirodzeného prostredia pre život koní. Krásne na tom je, že sme to začali robiť a robíme pre kone stále. A ono je tu dobre aj ľuďom. A to nám robí radosť. 

Pôsobíte spokojne. Je farma akýmsi únikom z reality vašej profesie? 
Toto všetko je realita. Aj práca na statku a na klinike sa pomaly stávajú mojou profesiou. Je to reálny život a je to poriadna drina. Síce veľa práce, ako tu, tak aj v divadle, ale je to práca, ktorá ma baví, takže je všetko v pohode. 

Už trinásť rokov nahovárate komentáre k obľúbenej relácii Prestrené. To asi tiež zaberie veľa času, však? 
Ani nie. Asi tak tri hodiny týždenne. Pracuje sa rýchlo. Dostaneme texty, nahovoríme a zase odchádzame. Nesledujeme celý diel, na to nie je čas. Všetko je dané scenárom. Samozrejme je tam aj určitý priestor na improvizáciu, ale len natoľko, koľko sa dá vyčítať z textu. Ja som videl ten program len párkrát, pretože keď ho vysielajú, obvykle nebývame doma.

A ako prestierate vy? 
My veľmi neprestierame. Jednoducho si dáme na stôl taniere. Keď má Jana chuť a čas, tak varí, a skvele, prípadne si niečo kúpime alebo ideme do reštaurácie. Varenie jej rád prenechám, ale raňajky väčšinou pripravujem ja. Máme radi vajíčka na hniličku, chlieb s maslom, s medom a nejakú zeleninu. Ale inak Jane do kuchyne nefušujem, ona je výborná kuchárka. Ja som nikdy nevaril, ani som po tom netúžil. Keď mám hlad, niečoho sa najem, ale aby som vyváral, to nie. 

A čo máte od svojej ženy najradšej? 
Sliepku v červenom oleji. Rozvaríte sliepku do úplného bezvedomia. Odstránite kosti a kožu. Mäso natrháte na nitky. Na jednu sliepku dáte tri lyžice sójovej omáčky, pol deci vína a dve lyžice červeného oleja. Potom pridáte lyžicu plnotučnej horčice a trošku vývaru. Najlepšie je to jesť na druhý deň a s ryžou. Mám ale rád aj vegetariánske a vegánske jedlá, napríklad pšeničné fašírky. Alebo hrach, krúpy či pohánku. 

Zamerali ste sa na tento spôsob stravovania? 
Mal by som k tomu blízko, ale môj životný štýl na to veľmi nie je nastavený. Potrebujem sa najesť tam, kde práve som. Ale sa dá, obmedzím mäso, nemusím ho mať, aj keď súdni, keď si dám rád. Aj keď s tým mám morálny problém. Vadí mi, ako sa zvieratá mordujú, než sa dostanú na tanier. Keby postavili steakhouse na konci jatočnej linky, tak by to nikto nejedol. Keby som si mal potravu obstarávať sám, asi by som sa vegetariánom stal na sto percent.

A čo rybárčenie? 
Vôbec. Nikdy som nerybárčil. Nemohol by som. Nechcel by som tú rybu ťahať z vody, z jej prostredia. Zaseknúť jej háčik do huby, pol hodiny s ňou bojovať, vystrašiť ju a zase ju pustiť? Lov pre obživu ešte chápem, ale pre zábavu nie.

A čo je pre vás najväčšia odmena? 
Keď som spokojný. A to väčšinou som. Nemenil by som. Som spokojný so svojím životom. Aspoň teda väčšinou.