Vedeli ste? Tajná svadba! Paľo Drapák povedal áno až trikrát

Vy ste zo siedmich detí. Aké to bolo vyrastať so šiestimi súrodencami? 

No ako najmladší som musel robiť všetko, čo sa len dalo, lebo ma na to využívali. (smiech) Ale bolo to krásne, bolo to úžasné mať súrodencov, ktorí boli starší. Oni mi vždy niečo sľúbili a ja som sa samozrejme tešil ako malé decko. Bratovi som napríklad dal sto korún, aby mi doniesol sadu angličákov. Doteraz na ňu čakám (smiech). Boli to ale krásne, úžasné chvíle, keď som bol malý, ešte sme bývali ako rodina pokope a neskôr aspoň na tie Vianoce. Vždy sme sa tešili na tie chvíle, kedy prídu domov, mama navarila obed veľký pre všetkých.

Koľko vás bolo chlapcov a dievčat? 

Dievčatá boli dve a chlapcov bolo päť. 

Robili ste spolu aj nejaké neplechy alebo ste ako mladší boli možno odstrkovaný?

No to sme narobili. Hlavne s týmto Peťom, čo mi mal angličáky doniesť, lebo on bol o štyri roky odo mňa starší, takže on bol tak vekovo najbližšie. Napríklad moja sestra bola odo mňa o 21 rokov staršia, brat Milan 19 alebo 18 a tak postupne to išlo.

Máte ešte niektorých súrodencov? 

Dnes som už iba sám.

A tá láska k hudbe k vám prišla cez niekoho v rodine? 

Láska k hudbe prišla asi vtedy, keď som s mamou chodil do kostola ako malý, troj-, štvorročný. Keď som počul, ako ľudia spievajú, ten chór 250 – 300 ľudí, to bolo úžasné. Máloktorí mali hudobné vzdelanie a spievali hocijako, aj tie tóny sem-tam utiekli, ale spolu to vyznelo úžasne a tam ma to nejako nadchlo k tomu, že tá muzika, to je to, čo chcem robiť celý život asi.

A ako ste sa dostali k prvému nástroju?

Najstarší brat sa vrátil z vojny a doniesol si gitaru. Bola tam ešte aj cenovka vnútri. Doniesol ju, oprel ju do kúta a odvtedy tam bola. Tak som začal na nej hrávať a potom už v nejakých 11 – 12 rokoch som už chodil aj na hudobnú, na klasickú gitaru, potom na kontrabas, violončelo a potom som si urobil ešte aj spev.

Ako si spomínate na tie časy Metalindy?

Bolo to pekné. My sme mali výhodu, že v tom čase prevratu sme už fungovali a hrali sme ten štýl, ktorý sa volal melodický heavymetal a vlastne vtedy už ľudia začali pozerať na ten náš štýl, že to je niečo nové, niečo úžasné, čo doteraz nebolo na Slovensku ani v Čechách. Ten typický melodický heavy metal nehral nikto. Dokonca mi to aj jeden taký redaktor z českého rádia povedal, či si uvedomujem, že som priekopníkom česko-slovenského heavymetalu. Ja som to ani netušil, ale keď som začal uvažovať, tak áno, my sme robili ten výnimočný prúd a nerobil to nikto iný.

Aký bol vtedy život rockera? 

Tie roky boli húževnaté, ako sa hovorí, boli nabité. Robili sme veľa koncertov, zo začiatku bolo menej ľudí, potom sa to začalo hromadiť, že sme hrali aj celý rok a mali sme možno dva mesiace voľné. Bolo to veľmi napnuté, to vtedy vydržať. Chvalabohu, ja som aj behával a mal som trošku kondíciu, tak ma to držalo pri živote.

Ľudia si zvyčajne myslia, že život rockera sú iba párty, baby a alkohol.

Nehovorím, že sme nerobili aj žúry a také akcie, to samozrejme, lebo vždy po tom koncerte ľudia chceli byť, v úvodzovkách poviem, so svojimi idolmi, tak sme sa im museli aj povenovať. Ale ja som stále šoféroval. Nehovorím, že som si v tej dobe aj nevypil, ale väčšinou som sa snažil, aby som bol na druhý deň fit aj po tej hlasovej stránke, aj po tej, aby som dokázal šoférovať. 

Aj ste si užívali tú popularitu?

Ja som to nikdy nejako nevnímal, ale keď sme sa dali dokopy so Žanetkou, tak som to vnímal, že nevenujem sa rodine, začínam nejako ulietavať, začínam žiť nejakým iným spôsobom. Ale ona ma rýchlo sekla, dala mi dole krídla, myslím také tie nesprávne. A potom som si uvedomil, že pozor, toto nie je cesta, tá cesta vedie inakadiaľ.

Máte vy z vášho repertoáru nejakú obľúbenú pesničku, ktorá je pre vás top?

Dlhé roky je na mojom prvom mieste pieseň Ján Ámos Džínový. V dnešnej dobe už mám aj takú skladbu Deväť bielych ruží. Asi 15 rokov sme sa s mojim textárom snažili nejako tú skladbu urobiť a nešlo mi to. A zrazu som išiel, sadol som si, urobil som ju a nahrali sme ju. Je to taká spomienka na ľudí, ktorí už nie sú medzi nami. Aj Ján Ámos Džínový je o niekom, kto tu už nie je, o jednom profesorovi, ktorý zomrel veľmi mladý. Choroby si nevyberajú...

Vy ste už nahrali aj skladby gospelové alebo taký kresťanský rock. Čo pre vás znamená viera?

Pre mňa to znamená všetko. Ja som veriaci človek, aj keď nie som fanatik, ale ja si dovolím tvrdiť, že bez tej viery sa nedá žiť. Myslím si, že vždy nakoniec na tom poslednom lôžku, sa každý obráti a žiada Boha o pomoc.

A máte za sebou reálne chvíle, keď si viete doslova povedať, že vám viera pomohla, aby ste sa nezrútili?

Jasné, mal som také obdobie, keď mi Žanetka ochorela a bola možno 50 minút od smrti, možno aj menej. Vtedy som prosil Boha o všetko možné a, chvalabohu, pomohol. Mám ju stále, Miško má mamu, Riuška má babičku.

V jednom článku sa objavilo, že ste mali v istom období deštruktívne myšlienky, tak tam tiež pomohla tá viera?

Určite áno. Ale nenazýval by som to deštruktívnymi myšlienkami. Tým, že mám svoju vieru, nikdy som nemyslel na nejaké sebazničenie či sebapoškodzovanie. Mama ma vychovala v tom, že musím ísť ďalej za každej situácie. Byť silný a postaviť sa na nohy. Nie vždy to úplne ide, ale tá viera mi pomáha.

Ako a kedy ste sa vlastne dali dokopy s manželkou?

Zoznámili sme sa dávno, ešte som nebol ani v Metalinde. Cez jednu moju kamarátku, ony spolu chodili aj do školy. Ja som s ňou chodil, potom som prestal a potom som začal so Žanetkou. (úsmev). Ale teda najprv sme sa zoznámili, nejaký čas sme sa nevideli a potom sme sa stretli pod Michalskou bránou, ona tam pracovala v obchode. Ja som vedel, že ju odniekiaľ poznám, len som si už presne nepamätal. Ale ona ma oslovila a dohodli sme sa, že pôjdeme na kávu. Prišiel som až za mesiac a za to sa jej ospravedlňujem stále.

Mesiac? Nemali ste čas alebo ste si neboli istý?

To vôbec nie, že by som si nebol istý. Vtedy sme robili s kapelou, aj sme nahrávali, všetko možné sa robilo a vtedy neboli mobily v roku 1988.

Brali ste sa až dvakrát...

My sme mali tri svadby, o tej tretej vie málo ľudí. Tú nám zorganizovali jedni naši priatelia, keď sme boli v Turecku. Tam sme boli na bralách, hore na útese a tam sme si to tak potvrdili, tie naše sľuby.

A pamätáte si na žiadosti o ruku?

Pri tej druhej som ju prosil na kolenách v jednej pizzerii. Spievali nám tam tie talianske piesne ako O sole mio, ja som si tam kľakol a požiadal som ju o ruku. No a prvýkrát to bolo v autobuse. Išli sme domov, išla z práce, ja som bol pre ňu a tak som sa jej opýtal: Nezobrala by si si ma? Pozrela na mňa, či mi šibe, ale potom sa zasmiala a už to išlo.

Takže to bolo také prirodzené bez nejakých aranžmánov... 

Ja som taký, snažím sa byť spontánny a radšej ju potom prekvapujem v iných veciach.

Vy ste sa ale aj rozviedli. Za to mohli asi tie zlé krídla, čo ste spomínali. 

Áno. Presne tie zlé krídla. Ona to so mnou vydržala až do roku 2000, rozvádzali sme sa v 2001. Sú to proste tlaky, v tej dobe sme boli tak na výslní štyri kapely – Elán, Tublatanka, Metalinda a Team, vypredávali sa športové haly, štadióny, amfiteátre. Bolo to zaujímavé, ale zároveň po tej druhej stránke aj nebezpečné.

Bolo to teda o tom, že ste netrávili čas s rodinou alebo sa tam pokazilo aj niečo iné?

Tá doba počas toho môjho účinkovania bola pre mňa mŕtva. Ja som totižto taký človek, že keď sa niečomu venujem, tak sa tomu venujem naplno a tú hudbu som dal na prvé miesto. Myslím si, že to nebolo to správne, lebo už keď má človek rodinu, musí pozerať na tú rodinu, tá má byť na prvom mieste. Dá sa to. Teraz sme rodina, venujem sa aj vnučke a venujem sa aj hudbe.

Viete porovnať, aký ste boli otec a aký ste teraz dedko?

Dedko som prehnane citlivý na vnučku. Ja ju milujem nadovšetko a aj so Žanetkou jej venujeme absolútne všetko. A ako otec? Milujem svojho syna Miška, ale tým, že som chodil po tých koncertoch a vystúpeniach, tak toho času som mu venoval omnoho menej. Aj keď som sa snažil, ale jednoducho… Možno som mal robiť nejaké veci inak, že ten čas, ktorý som venoval len kapele, keď som presedel hodiny a hodiny iba s chalanmi alebo s kapelníkom, ten som možno mohol venovať jemu.  

A čo je teda aktuálne pre vás to najdôležitejšie v živote? 

Rodina, úplne, to je základ. Aj obličky by som predal kvôli nim.