Vlado Voštinár: Dojil kravy a na moderovanie nemyslel. Z čoho má v živote najväčší stres?

Aké ste mali leto? Boli ste na roztrhanie, alebo ste si aj trochu oddýchli?
Bolo roztrhané a úplne. Presnejšie, bolo roztrhané na šesť turnusov v detskom tábore.
 
Vraj sa do nich deti tešia aj kvôli alpakám. Máte ich ešte stále?
Áno, jasné, bez nich by to tam nebolo ono. Urobili sme s nimi deťom radosť, lebo kde sú deti, mali by byť aj zvieratá a keď zvieratá, ak také „ňuňuškové“. A presne toto alpaky spĺňajú, lebo ide naozaj o ňuňuškové tvory. Takže leto som mal z istého pohľadu nudné a z istého pohľadu veľmi akčné. 

Nevylučujú sa tieto dve veci?
Vlastne ani nie. Nudné bolo pre mňa preto, že sa mi opakujete tento scenár viac ako 20 rokov, a akčné preto, lebo každý rok je pre mňa iný. Vždy sa aj niečo nové „zomelie“, tak sa vlastne nemáme čas nudiť.
 
Mávate po toľkých rokoch občas aj stres?
A viete, že áno? Vždy to chceme urobiť čo najlepšie a najlákavejšie, ale nemáme istotu, že sa to podarí. A to aj napriek dlhým prípravám. Nie je ani jednoduché, keď vám rodičia dávajú do starostlivosti svoje najcennejšie poklady s tým, aby sme sa o ne na týždeň postarali. Je to zodpovednosť. Lebo našou úlohou je, aby sme deti vrátili domov živé, zdravé, usmiate a podľa možnosti aj plné zážitkov.    

A podarilo sa to?
Myslím si, že áno. Tento rok sme vyhodnotili ako veľmi dobrý.
 
Ľudia vás však poznajú najmä z televízie. Pripravujete pre svojich divákov aj niečo nové?
Nie. Pre mňa je to kombinácia práce na farme a popri tom aj v televízii, lebo musím odbiehať na nakrúcanie mojich relácií – najmä Nového bývania. Inkognito je relácia, ktorá je už predvyrobená  a nové časti vyrábame teraz počas septembra. Nové bývanie sa vyrába v podstate celé leto, aby sme v septembri mali dosť materiálu na odvysielanie.  

V akom predstihu ho teda vyrábate?
Najneskôr mesiac pred odvysielaním na televíznych obrazovkách, ale jedna časť sa vyrába tri dni, takže ide o pomerne náročnú výrobu nie len na cestovanie, ale aj na čas. Tak sa tomu treba venovať naozaj naplno... 

Je o vás známe, že máte k poľnohospodárstvu veľmi blízko nie len kvôli vašej farme... Odkedy máte tak blízky vzťah k prírode?
Od detstva, ale nie od útleho, ako by si možno niekto myslel. Ono sa to vyformovalo v čase, keď som nastúpil na poľnohospodársku školu. Nechcel som to, ale začalo ma to počas štúdií dosť baviť a v poľnohospodárstve som neskôr aj pracoval. Až časom som sa vydal - úplne neplánovane, moderátorkou cestou. Ale teraz opäť obkľukou nejako v „light“ forme sa chcem k poľnohospodárstvu opäť vrátiť.  

Takže nebude vaše farmárčenie len o chove alpák?
Nie, nechcem zostať len pri nich. Pribudnú k nim aj sliepky a iné malé zvieratá a nejaká záhradka. Ale tá bude vo forme, že bude takmer okrasná, aj keď nevylučujem, že v nej nejaké tie bylinky či niečo na zahryznutie nájdete.  

Náhodou ste sa dostali aj k moderovaniu. Ako to bolo?
Áno aj toto bolo úplné a neplánované. Nevyvíjal som žiadne aktivity. Tak nejako to prišlo, uchopilo ma to a stále ma to nejako drží už celé roky. Kedysi som dokonca dojil aj kravy a moje moderovanie som začínal v rádiu iba čírou náhodou. Niekomu som sa zapáčil a keď ma zavolali na konkurz, nemal som ambíciu uspieť. Chcel som len vedieť, ako vyzerá rádio zvnútra, tak som na ten konkurz šiel. No a oni ma chceli... A neskôr som začal moderovať televízne relácie. Takže dnes je to taká veľmi príjemná životná kombinácia. Robím to, čo ma baví a je to tak aj na jednej aj na druhej strane. Živí ma to, čo ma baví a to druhé, to ma až tak neživí, ale našiel som sa v tom. Lebo farma v mojej veľkosti v mojej forme si na seba veľa nezarobí, je to skôr hobby, ktoré nejde mi straty... 

Ruku máte ozdobenú množstvom farebných náramkov. Veríte v amulety?
Možno áno. Verím na veci, ktoré sú medzi nebom a zemou, ale toto sú skôr darčeky od detí. Tak ich nosím, lebo mi ich niekto dal. Dôležité je, aby to, čo mám na sebe, pre mňa niečo znamenalo.
 
Takže veríte v ich silu?
Mám na to taký špecifický názor, ale napríklad červenú šnúrku okolo zápästia som nosil veľmi dlho. Pre mňa je veľmi dôležité, aby mi červenú šnúrku niekto daroval. Inak pre mňa nemá význam. Musí mi ju aj priviazať na ruku. Ale veľmi dôležité je pre mňa aj niečo iné... 

O čo ide?
Musí to byť človek, ktorý mi želá niečo dobré a nechce mi akýmkoľvek spôsobom ublížiť. Ideálne je, ak mi niečo pozitívne praje.
 
Veríte teda v nadprirodzeno?
Na toto sa mi veľmi ťažko odpovedá, ale myslím si, že každý človek v podstate niečomu verí, aj keď amulety či červené šnúrky sú podľa mňa len akési placebo. Napríklad pre mňa je to niečo, čo neviem vlastne ani presne popísať slovami. Situácia, kedy mi niekto niečo dáva, hoci aj na nejakú akože „ochranu“, má pre mňa zvláštnu atmosféru. Stalo sa mi to pri poslednej červenej šnúrke, ktorú som vôbec na ruke mal.

Čo sa udialo?
Zastavila ma jedna úplne neznáma pani s tým, že pre mňa niečo má a z vrecka vytiahla černenú šnúrku. Povedala mi, že ju má už dlho a vyrobila ju konkrétne pre mňa. A že mi ju chce už dlho darovať. Zostal som stáť v nemou úžase, lebo stretnutie s ňou, ale aj jej odhodlanie priviazať mi niečo na ruku, bolo pre mňa niečo tak zvláštne a silné, aj napriek tomu, že si možno ten príbeh len vymyslela, že som jej ruku nastrčil. Myslel som na to, že snáď mi ten človek neželá nič zlé.  

Ako to s tou šnúrkou napokon dopadlo?
Nechal som si ju. Myslím si, že keby mi tá žena želala niečo zlé, vycítil by som to. Lebo som dosť senzitívny a mnohé veci ku mne tak akosi prichádzajú a ja ich viem podvedome čítať. Nosil som ju  veľmi dlho, vlastne až kým sa mi na ruke sama neroztrhla. A to bol jej koniec. Odvtedy som už žiadnu šnúrku na ruke nemal, alebo pre mňa to znamená, že keď sa roztrhne, je to definitívny koniec. Dôležité je, že som si ju nezložil zo zápästia sám.