Život k nej bol KRUTÝl! Rázlová sa z väzby vrátila s poškodeným mozgom a to nie je KONIEC!

Obvinenie a väzenie za tunelovanie sklárskej firmy, či „vyhadzov“ z Národného divadla sú len slabým odvarom jej zdravotných komplikácií a depresií, počas ktorých si opakovane siahla na život, píše Plus 7 dní. Dodnes atraktívna herečka, kedysi profesorka herectva Karla Rodena, Evy Holubovej či Veroniky Žilkovej za úsmevom skrýva problémy s roztrúsenou sklerózou a bipolárnou poruchou.

Súd ju síce oslobodil, bolestné spomienky z čias za mrežami ju ale mátajú dodnes. Voči životu však nezatrpkla. „V každej životnej situácii musíte mať kútiky úst smerom nahor, inak zomriete,“ prezradila počas stretnutia v jej byte PLUS 7 DNÍ liek na bolesť a krivdu.

Zásadný zlom v jej živote nastal, keď sa stala predsedníčkou predstavenstva firmy Skloexport. Vo funkcii ju obvinili zo zneužívania informácií v obchodnom styku a poškodzovanie veriteľa. „Zatkli ma na hraniciach, keď som sa vracala zo Slovenska domov. Naložili ma do auta a ja som nechápala, čo sa deje. Hovorila som si, že to nie je možné, zároveň som sa presviedčala, že to možné je, pretože sa to práve deje. Spomínam si, že mi bolo strašne zle od žalúdka. Boli to veľké nervy. Najprv ma vzali na výsluch do policajnej kancelárie a odtiaľ do súdnej siene, kde sudkyňa rozhodla, že idem do vyšetrovacej väzby,“ hovorí pokojne a bez štipky nenávisti, akoby sme sa bavili o varení.

Na samotke za mrežami strávila Regina Rázlová takmer rok. „Sedela som tam a modlila sa. Až tam som sa to naučila. Ale som za to vďačná. Nakázala som si, že to tam sama so sebou vydržím," vychrlí zo seba, keď sa jej spýtame, čo tam celé dni robila.

Každý deň mala tiež zo zákona povolenú štyridsaťminútovú prechádzku po väzenskom dvore. „To je ale dlhá cesta a ten čas sa počíta od momentu, keď za vami cvaknú mreže, takže reálny čas, ktorý ste vonku, je sotva dvadsať minút. Kráčate dlhou chodbou a nič nevidíte. Naučíte sa pozerať ušami. Na dvore s dvojmetrovými vysokými betónovými stenami a železným ostnatým pletivom, na ktorom visia zdochnuté holuby, ktorým potichu tečú črevá, som sa naučila aj fajčiť. Predtým som nefajčila, ale keď vám vo väzení niekto ponúkne ,vajgla´, je to veľké vyznamenanie a prejav solidarity, takže to nemôžete odmietnuť,“ vysvetľuje.

Po polroku, keď bachari dospeli k názoru, že nie je nebezpečná, jej dovolili na cele pastelky, ktorými si kreslila obrázky, ktoré jej v ťažkých chvíľach pomáhali uniknúť z reality. „Ani to nebolo jednoduché. Musela som si o ne písomne požiadať a potom svoju žiadosť aj osobne obhájiť pred komisiou,“ hovorí.

K pastelkám neskôr pribudli karty. Keď nimi bachárkam veštila budúcnosť, protekčne jej dovolili sprchovať sa častejšie ako raz za týždeň. Celu mala umiestnenú nad ampliónom, z ktorého osem hodín denne hučalo rádio, aby sa vraj väzni medzi sebou nemohli rozprávať. „Z toho som úplne šalela. Pamätám sa, ako tam celé dni vyhrávali pieseň Máma od Lunetikov. Až keď som prišla domov, som v televízii videla, ako tí chlapci vyzerajú,“ hovorí.

Oveľa horšie však znášala, že jej dcéra a syn sa po jej zatknutí odsťahovali z Česka a nemala o nich žiadne správy. Občas za ňou pustili na návštevu mamu, otca však nikdy. „Prekonal tri infarkty a štyri bypassy, ale vydržal to. Čakal na mňa. Dočkal sa, ale keď videl, v akom zdravotnom stave som sa vrátila a že mi v blázinci dávajú elektrošoky, prasklo mu srdce. Mamička mi umrela po ňom a tiež to nebolo ľahké umieranie,“ spomína na najmilovanejších ľudí svojho života.

Do väzby putovala Regina s ťažkou poruchou imunity a krvnou chorobou napriek tomu, že sa tieto diagnózy nezlučovali s výkonom trestu. Lieky, ktoré potrebovala nevyhnutne k životu, jej povolili až po pol roku. „Krvné deriváty, ktorými som sa liečila, mi bachari uskladňovali v chladničke medzi svojím jedlom. Keď som už na slobode absolvovala krvné odbery, výsledky boli katastrofálne. Ako bonus, zrejme za dobré správanie, mi na magnetickej rezonancii objavili roztrúsenú sklerózu,“ odľahčuje situáciu smiechom.

S poškodením mozgu bude musieť žiť do konca života. Súčasťou jej diagnózy sú aj depresie, pre ktoré si dokonca trikrát siahla na život. Prvýkrát sa o samovraždu pokúsila pred náročnou operáciou, kvôli ktorej jej lekári vysadili antidepresíva. „Utiekla som z nemocnice domov, kde som si podrezala žily. Našťastie ma našiel ocko, ktorý mi chodil polievať kvety,“ spomína. V ďalších dvoch pokusoch sa pokúsila zniesť zo sveta predávkovaním liekmi.

Našťastie v tom čase mala po ruke svojho tretieho manžela Jindřicha Santara, ktorý ju zachránil a odviezol do nemocnice, kde jej stihli vypumpovať žalúdok. Manžel jej do veľkej miery pomohol zbaviť sa aj ťaživých spomienok, ktoré ju prenasledovali. „Zo všetkého zlého, čo sa mi prihodilo, som sa vypísala v knihe. Naozaj sa mi veľmi uľavilo a ja som sa konečne začala usmievať a byť optimistická. Dokonca aj na onkológii, kde sa liečil. Hovoril mi, že ma raz za ten optimizmus zabijú. Bol ale rád, že mám dobrú náladu. Akonáhle zvesíte kútiky úst, začnú od vás bočiť aj ľudia a čaká vás smrť,“ tvrdí poučená vlastným osudom.

Regina Rázlová sa z väzby napokon dostala vďaka amnestii prezidenta. „Našli sa aj takí, ktorí mi vyčítali, že som ju prijala a nebojovala o spravodlivosť a česť. No ale kde je sponzor? Z čoho by som platila advokáta? To mi už neporadili. Česť je veľmi drahý špás. Moje meno pošpinili a nie je mi to jedno, ale bolo nad moje sily s tým niečo robiť,“ krčí ramenami. List s ospravedlnením z ministerstva vnútra za nezákonné stíhanie a odškodné päťtisíc eur od štátu je len zanedbateľná satisfakcia za krivdu ktorá sa jej stala a chorobu, s ktorou bude musieť žiť do konca života. „Z tých peňazí som ešte musela odviesť daň a zaplatiť advokáta, takže celé to je len ako obveselenie na ceste životom,“ vybuchne smiechom.

Zatrpknutá však nie je. „Všetko to boli osudové rany, ktoré nemôžete ovplyvňovať. Nemôžete to nikomu vyčítať, ani sa rútiť. Z toho akurát zomriete. Na nespravodlivosť a krivdu človek môže naozaj zomrieť, keď to veľmi prežíva. Nie som jediná, ani posledná, ktorej sa stala krivda. Vždy to bude tak, že niekto sa dokáže pozviechať a ísť ďalej, a iní na ňu zomrie,“ filozofuje.