Zuzana Kronerová: Byť hercom a nemať príležitosti zahrať si, je skľučujúce... (ROZHOVOR)

Narodili ste sa v Martine, presťahovali ste sa kvôli práci do Bratislavy, ale pôsobili ste aj v Trnave či v Prahe. Ktoré mesto je vám najbližšie? 
 Z Martina, môjho rodného mesta, ma rodičia zobrali do Bratislavy, keď som mala 4 roky. Do Martina som sa však vždy rada vracala, mali sme tam veľa priateľov, skvelých ľudí, s ktorými moji rodičia udržiavali vrelé kontakty a ja som v tom pokračovala. Preto som s veľkou vďakou prijala v roku 2010 ponuku na naštudovanie hlavnej roly v predstavení August na konci Ameriky.  

Čo sa vám spája s ostatnými mestami? 
S Trnavou sa mi zase spája krásne obdobie študentského nadšenia, keď celú našu skupinu spolužiakov z VŠMU prijali do divadla a mali sme veľkú radosť, že môžeme zostať spolu. Naším guru bol vtedy spolužiak a režisér Blaho Uhlár (nedávno, žiaľ, zomrel) a my sme vedeli, že s ním sa nestratíme a zažijeme veľa skvelých chvíľ. Každé mesto mi je blízke cez mne blízkych ľudí. A takých mám veľmi veľa nielen v Bratislave a v Prahe, ale po celom Slovensku aj Česku. Do všetkých mne blízkych miest sa vždy teším, lebo tam stretávam ľudí, ktorých mám rada.

V komediálnom seriáli Pressburg hráte starú mamu, trojjazyčnú Prešporáčku. Keby ste mali teraz možnosť, vybrali by ste si život v inom meste? Alebo je pre vás Bratislava to naj? 
Bratislava je veľmi zaujímavé mesto a je to dobré miesto pre život. Historicky vždy bola veľmi pestrá z pohľadu jazykov a národnostného zloženia a táto tradícia rôznorodosti a pestrosti ľudí tu dodnes zanecháva stopu. Netreba sa nechať pomýliť povrchným hodnotením z pohľadu návštevníkov, ktorí mestom iba prebehnú a v pamäti im zostáva predovšetkým ošarpaná železničná stanica a chaos v uliciach. Bratislava má množstvo krásnych mestských aj prírodných zákutí a keď máte okolo seba blízkych ľudí, nepotrebujete hľadať lepšie mesto pre život. Ale keď ma pracovné povinnosti nútia tráviť čas v Prahe, som tam veľmi rada, tiež tam mám svoje obľúbené miesta. Mnohé sú veľmi nenápadné a tiché, bez návalu turistov.

Vraví sa, že koľko rečí človek vie, toľko krát je človekom. Ako je to s vašou jazykovou výbavou?  
Mojou jazykovou prednosťou je, že mám dobrý hudobný sluch a vycvičené ucho pre chytanie a napodobňovanie rôznych prízvukov. Preto môžem v českých divadlách a filmoch hovoriť po česky bez cudzieho prízvuku. V spomínanom seriáli hovorím po nemecky aj maďarsky, pred časom som dokonca hrala v jednom iránskom filme po anglicky a mala som tam repliky aj v iránskom jazyku farsí. Na cestách v zahraničí, prípadne so zahraničnými filmármi hovorím po anglicky. Nie som skvelá angličtinárka, ale viem sa dohodnúť a vybaviť, čo potrebujem.  

V práci ste zvyčajne obklopená samými mladými hercami. Máte niekedy so svojimi hereckými a pedagogickými skúsenosťami tendenciu radiť im? 
Snažím sa vyhýbať tomu, aby som mladším kolegom dávala rozumy, na druhej strane často pracujem s mojimi bývalými žiakmi a s niektorými mám taký vzťah, že mi moje občasné pripomienky odpustia 😊
 
 Pôvodne ste chceli študovať filológiu, nakoniec ste absolvovali štúdium herectva. Neuvažovali ste niekedy nad tým, že to bol nešťastný výber? 
Keď má človek 18 rokov, nemôže vedieť, akým nástrahám bude v živote čeliť. Úspech i neúspech sú sčasti dielom nielen talentu, ale aj náhody. Jediným správnym vodítkom asi je ísť za hlasom svojho srdca. Nekalkulovať veľmi, ale snažiť sa robiť to, čo vás baví a v čom vidíte zmysel. Ja som v svojej práci šťastná. Môj výber teda považujem za šťastný. Ale možno by som bola šťastná aj v inej profesii. Šťastie v živote sa dá docieliť rozmanitými cestami. 

Vraj vás rodičia od herectva kedysi odrádzali a dokonca aj strašili, teda konkrétne váš ocino... Prečo? 
Práve preto, že obaja moji rodičia boli herci, poznali nástrahy tejto profesie. V porovnaní s inými povolaniami je herec oveľa viac odkázaný na rozhodnutia svojich pracovných kolegov, režisérov, dramaturgov, šéfov divadiel, producentov. Jeden slávny český herec povedal výstižnú definíciu postavenia herca: „herec je dáma, čekající na vyzvání do tance". Je veľa skvelých hercov, ktorí dostali tých „vyzvaní do tanca" príliš málo. Byť hercom a nemať príležitosti zahrať si, je veľmi skľučujúce. Moji rodičia určite mali obavy, aby som nebola nešťastná, keby som nedostala herecké príležitosti. 

Jozef Kroner bol fenomenálny herec a vy za ním ani zamak nezaostávate a ste akousi ikonou slovenského herectva. Čo ste zdedili z otcovho hereckého umenia a čo vás naučila škola a život? 
Pol oboch rodičoch som zdedila nielen lásku k divadlu a umeniu vôbec, ale aj pokoru a poctivosť v hereckej práci a to platí aj pre oblasť filmu a televízie. Pamätám sa, že otec často už od piatej hodiny ráno poctivo študoval scenár, aby bol na filmovanie alebo skúšku v divadle či v televízii perfektne pripravený. Okrem toho ma naučil nerozmieňať svoj talent na drobné, ale sústrediť sa radšej na jednu prácu. A nebáť sa odmietnuť, keď sa mi filmový scenár alebo postava nepáči. 

Čo vás naučila škola?
Škola mi dala veľa, mám na mysli nielen múdrych učiteľov ako Viliam Záborský alebo Peter Karvaš. Možno najviac ma obohatilo, že sme boli veľmi súdržný ročník spolužiakov. Boli sme nielen skvelí kamaráti, ale podarilo sa nám zostať spolu a znovuoživiť divadlo v Trnave. Stali sme sa jadrom súboru Divadla pre deti a mládež. No a ostatné ma už naučil život, skvelé príležitosti a herecká prax. Aj tá televízna...

Môžete si zaspomínať na vaše detstvo?  
Detstvo som mala s mojimi milujúcimi rodičmi krásne. Mama už bola po štúdiu Štátneho konzervatória hviezdou v Slovenskom komornom divadle v Martine, keď tam o pár rokov prišiel môj otec z Považskej Bystrice, kde bol majstrom v továrni. Martinskí režiséri si všimli jeho výrazný talent na ochotníckom javisku a ponúkli mu angažmán v tom istom divadle. Osudovou sa pre nich stala inscenácia Kubo od Jozefa Hollého, kde si konečne zahrali spolu - otec Kuba, ktorý ho preslávil a mama krásnu Aničku. A tak sa stalo, že som sa jedného dňa v Martine narodila. 

Kedy ste začínali s herectvom?
Keď som mala štyri roky, rodičia prijali ponuku do Slovenského národného divadla. Keďže však náš bratislavský činžiak ešte nebol dostavaný, bývali sme istý čas v Divadle P. O. Hviezdoslava v hereckej šatni. No a tam som sa pravdepodobne nakazila tým krásnym divadelným bacilom. Detskou herečkou som sa však nestala, rodičia to rezolútne odmietali. Musela som si počkať.
 
Pripravujeme pre vás aj pokračovanie rozhovoru s úžasnou Zuzanou Kronerovou. Dočkáte sa ho už zanedlho a dozviete sa v ňom aj to, prečo si neužíva zaslúžený dôchodok, prečo nemôže maž doma psa aj keď po ňom túži a aký má názor na súčasné herectvo...