Alkoholička Marcela svojou spoveďou šokuje: Rodina ju nabádala na pohárik, i keď nemala 18

Eva priniesla príbeh alkoholičky Marcely, ktorá nedokázala ani deň existovať bez alkoholu. V rozhovore priznala, že pila toľko, až nevládala žiť. Neustále si nachádzala dôvody - či bola šťastná, smutná, nahnevaná, oslavovala víťazstvo v hokeji alebo zapíjala deň so škaredým počasím.

"Pila som za odmenu po ťažkom dni, od únavy, ale aj v návale eufórie, od nudy, z dôvodu roztržitosti i stresu, v rámci oddychu na dovolenke, počas sviatkov i všedných dní,“ popisuje Marcela. Pohárik denne je od zdravia, lieči nechutenstvo, štartuje metabolizmus, uľavuje telu, rozprúdi krv… To sú také tie hlúpe a v podstate aj mimoriadne toxické a nebezpečné reči žoviálnych „matuzalemov“, ktorí tvrdia, že za svoj dlhý život ďakujú denným pohľadom na dno pohárika. Keby sme naozaj poznali recept na dlhovekosť, vyzeralo by to asi úplne inak. Každý šiesty Slovák, ktorý skončil na stole súdneho lekára, mal v čase smrti minimálne dve promile alkoholu v krvi. Naložte s touto informáciou, ako chcete, veď je to „len“ rýdzo pravdivá slovenská štatistika, ktorá vyšla pred pár týždňami. A nie, nie je to len výsostne mužský problém.

Na ďalšej strane sa dozviete, ako dlho Marcela bojovala so svojím démonom.

Podľa tridsiatničky Marcely si človek, ktorý chce piť, dôvod nájde veľmi rýchlo a za každých okolností. Vie to, lebo tým sama prešla a na to, aby si naliala pohár vína, mala vo chvíli, keď ju naň premohla chuť, vždy minimálne jeden dôvod. Alkohol ju ako spoločník intenzívne sprevádzal počas plných šiestich rokov jej mladého života, teraz už len visí v jeho pozadí ako netopier dolu hlavou, ktorý zatiaľ síce spí v tme, ale kedykoľvek sa môže prebudiť a opäť sa jej trepotavými desivými krídlami „zamotať do vlasov“. Nasledujúce riadky nechcú mudrovať, poučovať ani nikoho presviedčať o tom, aký je ten miešaný drink na okraji bazéna „bakaný“ a prečo by sme mali siahnuť radšej po knihe. Je to „len“ jeden z mnohých skutočných príbehov, ktoré sa dejú okolo nás. Mnohé štartujú práve počas letných večerov na grilovačkách, v all inclusive baroch či na terasách v centre mesta a nejeden tak trochu môžeme pozorovať aj u našich kamošiek…

Ako sa dostala k alkoholu aj prostredníctvom svojej rodiny? Čítajte ďalej.

„V našej rodine sa alkoholom nikdy nešetrilo, a to aj napriek zjavnej závislosti mojej tety, ktorá sa takpovediac upila. Rodina ňou zvláštne pohŕdala a keď zomrela, jednoducho ju z debát vynechala. Akoby ani nikdy neexistovala, čo som neskôr vnímala ako opovrhujúce gesto. Nezvládla to. Nemala pod kontrolou niečo také prirodzené – nevedela si vypiť bez toho, aby niečo nevyviedla, bez dramatických výlevov alebo bez toho, že by svojho manžela neobviňovala zo svojho spackaného života. Odpadlík. Všetci ostatní to zvládali – vypiť si v rámci spoločensky akceptovateľnej úrovne, možno aj preto si mysleli, že sú niečo viac," vysvetľuje a pokračuje ďalej v tom, ako sa dostala k prvým drinkom.

"Ešte stále alkohol ovládali, nie alkohol ich. U nás sa automaticky pilo od osemnástich, nabádanie prichádzalo aj skôr a rodičia sa pri ňom zhovievavo uškŕňali – len tak „olizni“, veď to neublíži. Ešte dnes mám pred očami lačný výraz môjho brata, ktorý sa vrhol na poldecáky na stolíku vo chvíli, keď sa už návšteva pobrala cez dlhú chodbu a predsieň k vchodovým dverám a chichotala sa medzi dvermi s našimi rodičmi. Chvíľa preňho, každý poldecák prevrátil do seba a v ústach sa mu zliali posledné zostatkové kvapky. Z fľaše sa piť neodvážil, to by si naši mohli všimnúť a bolo by zle,“ vracia sa do spomienok Marcela, ktorej táto podoba alkoholu nevoňala.

„Vlastne mi neopísateľne smrdela. No víno nie, to mi voňalo a lákalo ma už v tínedžerskom veku. Popíjať ho pri debate s kamarátkami vo mne evokovalo niečo ako odznak dospelosti a ženského pôvabu – baviť sa pri víne o botoxe, chlapoch, sexe… Veď to bol vznešený nápoj, ktorý pomaly stúpal do hlavy a keď sme ho cuckali, absolútne sme medzi pitím vína a alkoholizmom nevideli spojitosť. No kto sa už len z vína stal notorikom? No, ja, o pár rokov,“ dodáva vzápätí mladá žena s polotrpkým úsmevom.

Ako dopadli Marceline dovolenky s alkoholom? Čítajte ďalej.

Alkohol sa stal Marceliným spoločníkom pomerne skoro a pár rokov ju sprevádzal len spoločenskými udalosťami alebo žúrovaním počas vysokej školy. „Chodbovice, izbovice, všade bolo víno, pri ktorom sme ani veľmi neriešili jeho pôvod a someliérsku stránku. No bol to práve jeden z týchto žúrov, na ktorom som sa prvýkrát priotrávila alkoholom a stratila vedomie,“ spomína. Marcela vtedy spadla do kríkov a sporo odetú a podchladenú ju odviezla sanitka. „Hanba ma fackovala, no napriek tomu som s pitím nedokázala prestať. Podpísala som reverz a doma som sa liečila z nachladnutia, ako inak, vareným vínom. Veď klin sa klinom vybíja,“ šokuje. V takto naštartovanom životnom štýle pokračovala ďalej.

„All inclusive dovolenka? To bolo niečo ako moje požehnanie, verejný súhlas s tým, že pobyt v letovisku sa zmení na alkoholické orgie, počas ktorých sme do seba „nehádzali“ víno, ale miešané drinky jeden za druhým a už sme vedeli po prvom dúšku odhadnúť, ktorý z barmanov alkohol riedi a ktorý nám dopraje, aby sme sa viac usmievali a potúženejšie koketovali. Smiali sme sa na pupkatých Slovákoch v strednom veku, ktorí sedeli za barom a precízne strážili výčap s pipou, akoby to bol maják nádeje. A pritom sme boli na tom takisto."

"Pila som šťastná aj frustrovaná a čoraz častejšie. S priateľmi, sama, lebo som bola rozladená, podráždená z upršaného počasia, ale aj veselá po víťaznom hokejovom zápase. Pila som za odmenu po ťažkom dni, od únavy, ale aj v návale eufórie, od nudy, z dôvodu roztržitosti, stresu, v rámci oddychu na dovolenke, počas sviatkov, počas všedných dní… A potom prišla pandémia a pila som preto, lebo som bola osamelá, a to s kamarátkami cez videochaty. Šálku rannej kávy som nahradila pohárom vína, veď sme mali homeoffice a nikam som nemusela ísť. To pochybné bohémske nastavenie som si užívala – sŕkať irsai v saténovom župane v lodžii, s pracovným notebookom na kovovom stolíku o desiatej doobeda a počúvať vrchnosť na porade cez teams,“ opisuje.

Čo Marcelu nakoniec zachránilo? Čítajte ďalej.

No to, čo sa jej zdalo prvé dni či dokonca týždne ako vystrihnuté z trendového feministického seriálu, sa pomaly menilo na frustráciu. Víno v pohári však bolo odpoveďou aj na ňu. „Pomaly som si začala uvedomovať, že mám problém. Môj neutíchajúci smäd po víne, jeho chuti na mojich perách a jazyku, sa na mne začal škaredo podpisovať. Opúchala mi tvár, telo sa mi nalievalo vodou, puchli mi nohy, moje členky akoby sa hrali na schovávačku. Navyše, trpela som bolesťami hlavy, ráno mi trvalo, kým som sa dokázala pozviechať z postele a byť produktívna. Viete, ako to je, nikto nemladne a keď ešte aj pijete, všetko nelichotivé na žene akoby sa násobilo."

"Nemala som partnera, lebo po večeroch som unavená chcela byť najradšej sama a s pohárom, bol to môj rituál, ktorého som sa nedokázala vzdať, radšej som sa vzdala všetkého ostatného. Pila som, lebo mi bolo smutno a nevládala som ďalej takto živoriť, a živorila som práve preto, že som pila. Každý deň minimálne jednu sedmičku vína, ktoré mi nosili kuriéri po kartónoch, už dávno nie po fľašiach. Začarovaný kruh, ktorý pozná každý alkoholik. Zrazu som si sama nevedela dať rady. Nepríjemné zrkadlo mi nastavila až moja mama, keď som si s príchodom prvých mrazov zlomila nohu a potrebovala som pomoc s každodennými úkonmi. Prišla sa o mňa postarať, no keď zistila, koľko prázdnych vínových fliaš mám na balkóne, skoro odpadla. Pamätám si, ako sa postavila v kuchyni a oznámila mi: Tak a s týmto je koniec, „dochľastala“ si. Moja dcéra nebude vyprázdňovať fľašky ako starý chlap, na to som ťa nevychovala,” hovorí Marcela dnes už s úškrnom. Tieto nelichotivé matkine slová jej možno zachránili život.

Ešte so sadrou na nohe ju mama prinútila vyhľadať psychologickú pomoc a zúčastňovať sa skupinových terapií s inými ženami, u ktorých víno vinovaté a nekonečno miešaných drinkov pri bazénoch a letných terasách prerástlo do nezvládnuteľnej vášne až závislosti. „Pocit hanby v tomto prípade bol aj nebol na mieste. Bolo fajn vedieť, že v tom nie som sama a mohla som sa pred ostatnými ženami uvoľniť. Je zrejme výhoda veľkého mesta, že sedenia boli a aj neboli anonymné. Tie z nás, ktoré si iné pacientky chceli pripustiť bližšie k telu a do života, to aj urobili, iné zasa nie. Držali sme sa navzájom a jedna ťahala druhú a tretiu, keď sme cítili, že poľavujeme. Bola to skupina crème de la crème – moje plus-mínus vrstovníčky z nášho mesta. Notárka, učiteľky, marke­térka, lekárka, bytová architektka, nespokojná manželka zatvorená v zlatej klietke... Všetky nás spájal jeden spoločný menovateľ,  a to alkohol, ktorý sme si prestali užívať, lebo sme ho už potrebovali a túžili sme sa ho zbaviť a spoločnými silami sa nám to hádam aj podarilo,“ hovorí Marcela, ktorá aj napriek terapii bude už do konca života alkoholičkou v odvykacom režime. „Tak to však je, závislosti sa človek nikdy nezbaví úplne a zároveň nikdy o sebe nemôže povedať, že sa vyliečil. Do konca svojich dní budem balansovať nad priepasťou, na dne ktorej je pohár vína,“ dodáva Marcela.