Andrea dostala druhú šancu! Ochorenie, ktoré si vek nevyberá, môže dobehnúť aj vás...

„Pred ôsmimi mesiacmi pri cvičení v posilňovni som pocítila extrémnu bolesť hlavy a nevedela som, čo sa deje,“ začína svoje rozprávanie Andrea. „Bolo mi nevoľno a aj som zvracala. Chvíľu som si myslela, že možno mi nesadlo niečo, čo som mala na raňajky, ale pravda bola iná...“

Keď ani po pol hodine bolesť neustupovala, zavolala manželovi. Ten neváhal a okamžite jej zavolal sanitku. „Záchranári prišli relatívne rýchlo, položili ma na nosidlá, urobili základné vyšetrenia, podali infúziu“ rozpráva. „Bolesť hlavy mi stále neprechádzala, práve naopak. Zhoršovala sa, tak ma previezli na urgentný príjem na Kramáre. Tam mi urobili kompletné vyšetrenie, vrátane CT, prišiel aj primár neurológie. Diagnostikovali mi subarachnoidálne krvácanie, čo je krvácanie do mozgových obalov, kde sa nachádza mozgovomiechový mok, teda nie priamo do mozgu. Krvácanie bolo lokalizované v oblasti zátylku, vzadu na hlave.“
Keďže to bol vážny stav s rizikom ďalších komplikácií, putovala na jednotku intenzívnej starostlivosti. Po prvej vizite jej neurologička povedala, že lekári nenašli zdroj krvácania. To bol vraj ten lepší prípad, ktorý sa vyskytuje asi u 5 percent pacientov. „Vysvetlila mi, že takéto krvácanie býva zvyčajne spôsobené prasknutím malej aneuryzmy, čo je vydutinka na cieve. Niektorí ľudia ju majú v hlave a žijú s ňou celý život a ani netušia, že tam je. Iní majú smolu a praskne im.“

Andrea rozpráva: „U mňa to tak nebolo. Nemala som prasknutú aneuryzmu, takže sa udialo niečo iné, čo vlastne s istotou nevie povedať nikto. Pravdepodobne mi praskla nejaká malá cievka a pustila „trochu“ krvi. Preto v úvodzovkách, lebo to bolo dosť na to, aby som zostala v ležiacej polohe dva týždne. Nemohla som sa ani posadiť, iba ležať.“ Absolvovala všetky klinické vyšetrenia. Prebiehali veľmi dobre, aj napriek tomu, že sa Andrea obávala či ju telo ešte nezradí. Prvé dni po príhode sú totiž veľmi kritické. Vyšetrenia našťastie ukázali, že všetko je v poriadku, ale musela zostať ležať, pretože zmena tlaku v hlave by mohla stav zhoršiť. Existovala hrozba vzniku cievnych spaziem, čím by nebol dostatočne vyživovaný mozog, a to by mohlo viesť aj k najhoršiemu scenáru.

Andrea mala šťastie, lebo bolesť hlavy a slabosť nebrala na ľahkú váhu. „Je nesmierne dôležité okamžite reagovať a riešiť situáciu. Nemôžete povedať, že idem domov, oddýchnem si a uvidím, čo bude zajtra. Lebo už na druhý deň môže byť veľmi neskoro. Terapeutické okno, ktoré rozhoduje o kvalite života pacienta po mozgovej príhode je totiž len 4,5 hodiny.“
Napriek vážnosti situácie sa Andrea zotavila. Ešte pol roka po príhode ju však bolievala hlava a bývala veľmi unavená a vyčerpaná, takže mala nariadený prísny kľudový režim. „Dnes fungujem normálne. Začala som dokonca opäť cvičiť, aj keď veľmi opatrne. A veľa sa prechádzam. A najmä, začala som inak premýšľať. Moje vnútorné presvedčenie mi hovorí, že to, čo sa mi stalo, bola imunitná reakcia tela na psychické prežívanie.“ Posledné roky totiž mala veľmi náročné. Stratila blízkych členov rodiny a sužovali ju aj ďalšie problémy, ktoré sa na seba nabaľovali. Starosti sa v nej kumulovali a ona si s nimi nevedela dostatočne dobre poradiť.