Autista s hlavou génia! Daniel rozpráva číslami a ovláda veci, o ktorých sa vám ani nesníva

Slávu mu prinieslo vystúpenie v Múzeu histórie a vied v Oxforde v marci 2004. Spamäti recitoval matematickú konštantu – Ludolfovo číslo. Číslo π (pí) ovláda spamäti na 22 514 desatinných miest.

Do iných galaxií
Mladému Angličanovi idú okrem matematiky aj cudzie jazyky. Napríklad Islandčinu sa naučil za sedem dní tak dobre, že sa s moderátorom islandskej televízie dokázal plynulo rozprávať. Daniel sa narodil vo východnom Londýne. Aj napriek tomu, že je rodený Angličan a jeho rodičia inak nehovorili, rozprával vlastným akcentom s vlastnou štruktúrou jazyka. „Hoci sme si rozumeli, vždy som mal pocit, že angličtina je pre mňa cudzí jazyk,“ povedal spisovateľ, ktorý vyrastal medzi ôsmymi súrodencami. „Bol som štvorka. Štvorka znamená v mojom svete pocit hanblivosti a tichosti. Neviete, čo práve povedať, ako nadviazať spojenie a získať pochopenie.“

Daniel žije vo svojom vlastnom svete: „Nech hovorím akokoľvek, musím sa v hlave neustále tlmočiť. V mojej hlave majú čísla tvary. Sú ako hieroglyf v starom Egypte či idiogram v mandarínčine. Tieto znaky, ktoré vyzerajú ako čmáranice, majú pre tých, ktorí im rozumejú, význam a hovoria príbehy. Pre mňa nie je rozdiel medzi rozmýšľaním v slovách a v číslach. Skúmam tvary, farby a textúry.“ 

Ako sa zamilovať
Chodieval do bežnej základnej školy. V tom čase nejaká tolerancia či vôbec povedomie o neurodiverzite neexistovali. O aspergerovi, ktorým trpí, ľudia takmer nič nevedeli. „Pre deti ako ja bolo nutné, aby sa zaradili a našli si miesto v spoločnosti. Moji rodičia si robili starosti a pýtali sa sami seba, či robia niečo zlé, keď som iný. Zažíval som aj bezpodmienečnú lásku, ktorá bola najdôležitejšia v mojom ďalšom živote. Chodil som do školy, učitelia ma chránili, keď videli, že som odlišný.“

Na ihrisku však bol stratený. Napriek tomu sa snažil pochopiť ostatné deti. Študoval ich, bol ako vedec, ktorý sa snaží pochopiť niečo nové. Uvedomoval si, že potrebuje pomoc. Odpovede hľadal v školskej knižnici. Čítal staré romány a potom sa na ihrisku pokúsil použiť ten istý jazyk, aký mal načítaný, a nefungovalo to: „Moje prvé pokusy rozprávať dobrou angličtinou dopadli katastrofálne. Myslel som si, že tie romány neboli dobre napísané, preto som hľadal ďalšie.“ 

Truhlica s pokladom
Keď mal asi desať rokov, stretol dve deti, ktoré mu v živote výrazne pomohli. Heidy mala mamu zo Škandinávie a jej rodným jazykom bola fínčina. „Rodičia ju vychovávali najskôr v angličtine. Neskôr jej mama kúpila knižku s obrázkami, pod ktorými boli slová vo fínčine. Heidy sa však nechcela učiť po fínsky. Nechcela byť odlišná. „Knihu nechala u mojej sestry. Keď som ju našiel, bola pre mňa ako truhlica s pokladom. Po prvý raz som videl slová, ktoré neboli v angličtine. Tie slová mi boli veľmi blízke. Začal som sa ich učiť a vyslovovať ich. Slová boli pre mňa farebnejšie ako tie obrázky vedľa nich. Rozhodol som sa, že sa budem učiť iné jazyky.“

Prvý čitateľ
Druhým dieťaťom, ktoré ho zmenilo, bol Babak. Ten prišiel na Danielovu školu z Iránu. Bol iný. Nevyzeral ako ostatné deti. Miloval čísla a slová: „Raz sme sa hrali scrabble. Mal som jedinú výhodu, že mi dôveroval viac, než mal. Používal som aj slová, o ktorých som si myslel, že by mali byť v slovníku. Žiaľ, doteraz tam nie sú.“ Možno preto Daniel vyhrával. Raz Babakovi podal hárok papiera s básničkou, ktorú napísal. Nevedel, ako ju dostať zo svojej hlavy, tak ju napísal číslami. Babak bol taký skvelý, že keď si ju prečítal nerozumel jej, aj tak povedal, že sa mu páčila. Bol Danielovým prvým čitateľom.

Začiatok príbehu
O vnútorných svetoch ľudia nezvyknú veľmi hovoriť. „Aj ja som si ho nechával pre seba. Na strednej škole som sa učil po francúzsky, neskôr som sa naučil po nemecky. Učiteľka nemčiny bola pre mňa mimoriadne dôležitá. Neustále jedla veľa cesnaku. Najprv ju bolo cítiť a až potom vidieť.“ Deti si z nej za chrbtom robili žarty, ale Daniel ju mal rád. Možno bola podobná ako on: „Zavolala ma k sebe domov, lebo ma chcela naučiť hovoriť po anglicky, aby som v nej bol sebavedomejší a prestal o angličtine pochybovať.“

Vlastný svet
V najťažších časoch unikal ku knižkám a k rátaniu. Bolo to pre neho prirodzené. „Neskôr mi došlo, že ma často šikanovali, ale jednou z mojich výhod bolo, že som to nevnímal tak som ich rýchlo prestal baviť.“ Počítal čísla a vytváral si vlastný svet, do ktorého unikal od starostí. Jedno z čísel bolo pí. „Prvý raz som o ňom počul na strednej škole. Išla z neho emócia, ako z čísel vo fínčine."

A čo ďalej? Daniel bol nešťastný, že nevie, ako sa príbeh ďalej vyvíjal. „Aké sú ďalšie čísla, ďalší obraz v nich a ďalšia emócia?“ Zašiel znova do knižnice a našiel najväčšiu a najtučnejšiu knihu o Ludolfovom čísle s päťsto desatinnými číslami. Učil sa ho podvedome.

Nekonečný príbeh
Daniel sa neprestával vzdelávať, ale namiesto na univerzitu, išiel najskôr do Litvy, aby vedel o svete a o sebe viac. „Bola to náhoda. Pre ľudí ako ja v tom čase nebolo veľa možností, ako cestovať. Jednou z mála bolo ísť učiť angličtinu. Tak som sa stal učiteľom angličtiny.“ Po návrate z Litvy sa Daniel rozhodol hovoriť nahlas, ako inak, vo svojom jazyku. Naučil sa pí na viac než prvých päťsto desatinných miest. Pomohla mu webová stránka z japonského superpočítača, ktorého jedinou úlohou bolo počítať pí. „Vytlačil som si množstvo stránok tohto príbehu, ktorý pokračoval a pokračoval. Taký som bol doň zahĺbený, že som sa ho chcel naučiť naspamäť.“

...a keď ho rozprával, ľudia ho počúvali celé hodiny a boli akoby v tranze. Nerozmýšľali nad tým, že nerozumejú. „V Ludolfovom čísle je ukryté všeličo. Napríklad tam niekde je aj vaše telefónne číslo, dátum narodenia či heslo do počítača. Niektorí si vypočuli aj dátum svojej smrti. V pí je všetko, čo si dokážete a nedokážete predstaviť.“ Medzi divákmi mal Daniel Tammet aj ľudí, ktorí plakali. Ani netušili prečo...

Celý príbeh si môžete prečítať na zivot.sk.