Boj o život aj ľudská súdržnosť. Lucia sa pripravuje na náročný výstup. Kedy mala namále?

Lucia je vedkyňa v oblasti imunológie, ale miluje horolezectvo. Začala s ním len pred ôsmymi rokmi. Najskôr na umelej stene, útesoch a neskôr zdolala Aconcagua - najvyšší vrchol amerického kontinentu, Mera Peak v Nepále, ale aj Mont Blanc.  

Expedícia na Mount Everest bude však aj pre ňu výzvou. Zdolať ho chce z jeho južnej, nepálskej strany. Expedícia má trvať 60 dní, počas ktorých môžu teploty klesnúť aj na -25 stupňov a hladina kyslíka v najvyššie položených miestach bude len 6,8 %, takže sa expedícia nezaobíde bez kyslíkových prístrojov.  

„Zainteresovaní ľudia hovoria, že zdolanie Everestu je zo 60 percent o mentálnej odolnosti, 20 percent tvorí fyzická kondícia a 20 percent aklimatizácia a výbava. Ja sa napríklad pripravujem aj tak, že zaspávam pri zvuku víchrice, nech si zvyknem na hluk vetra,“ hovorí o prípravách na expedíciu Lucia a vysvetľuje, že v nadmorských výškach telo reaguje úplne inak, takže si „naordinovala“ aj dychové cvičenia. Pracuje s metódou pozitívnej vizualizácie, teda predstavovania si úspešného zvládnutia jednotlivých úsekov. Na všetko sa však pripraviť nedá: „Najviac sa bojím lavín, zemetrasenia a prechodu cez Khumbu Icefall, ktorý patrí medzi najsmrteľnejšie miesta na ceste na vrchol Everestu,“ priznáva horolezkyňa, ktorú jej rodina veľmi podporuje.

„Keď som zistila, že ešte žiadna Slovenka nestála na vrchole Everestu, bol to práve môj partner Paul, moja dcéra Adélka a moji piati súrodenci, ktorí mi dodali sebavedomie pokúsiť sa o to. Samozrejme som musela všetkým sľúbiť, že nezomriem, a že sa otočím, ak to bude nutné.“ A vie, o čom hovorí, lebo v horách už zažila situácie, v ktorých išlo o život.

„Pri výstupe na Mont Blanc sme mali veľmi horúco,“ rozpráva o jednom z adrenalínových zážitkov z minulosti. „Na jednom úseku, nazýva sa kuloár smrti, padali celý čas veľké skaly. Bolo to naozaj nebezpečné. Mnoho horolezcov vtedy ani nedokončilo svoj výstup a museli si dokonca zavolať záchrannú helikoptéru. Ja som tu využila moje vedecké skúsenosti. Našla som si článok o meraní rizika pádu skál, ktorý nám veľmi pomohol týmto úsekom prejsť,“ spomína.

Okrem tejto výzvy ich však čakala aj ďalšia. Najstrmšia časť vrcholu bola totiž celá zľadovatená a to im poskytlo výhodu vychutnať si vrchol bez spoločnosti ďalších horolezcov. Deň po výstupe zlanili viac ako 100 metrov do jaskyne, kde pre zmenu zažili tmu a ticho. 

„Môj výstup na Mera Peak bol rýchly. Z desiatich horolezcov sme k vrcholu smerovali z vyššieho tábora už len traja. Vraj priemerne trvá výstup na vrchol aj 5 až 6 hodín. My sme to otočili tam aj späť za 5 hodín a to s pomalším členom na lane.“ Lucia si napriek únave tento deň užila. Nečudo. Začali výstup poslední a skončili prví. Bohužiaľ jej lezecký partner na lane dostal omrzliny a museli ho evakuovať po zostupe. Našťastie sa to zaobišlo bez trvalých následkov.

Adrenalínu nie je v horolezectve nikdy dosť. Na Aconcague ich zasa prekvapilo počasie. „Nečakala som, že okno na výstup bude tak extrémne krátke. Doslova som sa modlila, aby sa výstup podaril. Tímom pred nami, ani tímom po nás sa to nepodarilo.“ V základnom tábore ju očarilo, že tam majú stolný futbal a že aj v týchto výškach ich pohostili argentínskym mäsom a vínom. To boli posledné tri veci, čo by vo výškach čakala.  

Paradoxne nebola na horách v kritickom ohrození života. „Raz nás zastihla snežná búrka počas ľadolezenia. Pol roka som mala omrzliny. Keď mi začali omŕzať prsty, celkom si pamätám ten pocit, keď som cítila akoby mi praskali žilky v prstoch. Asi pol roka som si necítila končeky prstov. Nie je to veľmi príjemné a verím, že sa mi to už nestane. Tak viem, že dôležité je nenechávať si na sebe vlhké rukavice, lebo to je takmer istota omrzlín. Tak to bola moja lekcia pre život na horách,“ spomína a vraví, že v skutočnom ohrození života bola paradoxne ešte ako 13-ročná tínedžerka.

Mala nehodu na starom lyžiarskom vleku, ktorý sa pokazil. Hlavné lano sa vykoľajilo a ona ostala zakliesnená na vrchu hlavného kolesa lanovky. „Prerezalo mi to cely hamstringový sval a nervy. No našťastie rez išiel pozdĺž kosti. Prerezané cievy boli spálené, čo ma vraj zachránilo pred vykrvácaním,“ rozpráva horolezkyňa. „Pamätám si každý moment, aj ten keď som sa rozlúčila so životom. Moje posledné slova boli ,povedz všetkým, že som ich mala veľmi rada´.“ Našťastie všetko dobre dopadlo. Otec ju fackoval pri znášaní z kopca k záchranke a paramedici ju nakoniec prebrali k životu. „Doteraz neviem čím to bolo, ale fungovalo to. Trištvrte roka som chodila o barlách a robila som veľa pre regeneráciu nervov ešte roky po nehode...“

Tak skúšala „čo to dá“ aj v domácich podmienkach a zistila, že lezenie v kuchyni nie je vôbec dobrý nápad. A už vôbec nie na kuchynskú linku a v ponožkách. Potrebovala si odtiaľ niečo rýchlo zobrať, nešťastne sa šmykla a zlomila si osem rebier. Prepichli jej pľúca, narazila si pečeň a natrhla nerv v ruke. Tak si poležala týždeň na intenzívke. Ale aj z tejto nehody sa po pol roku dostala.

Lucia vie, že na horách si bez pomoci a ľudskej súdržnosti nepomôže. „Nadviazala by som na príbeh, keď mňa a môjho lezeckého partnera zachytila snežná búrka. Dostať sa z nej nám trvalo 18 hodín. Ak by sme neboli súdržní, nestriedali sa pri všetkých úkonoch ako je istenie, navigácia, balenie zmrznutého lana a podobne, nezvládli by sme to.“ Ak by to v tom momente jeden z nich vzdal, tak by tam buď zamrzli obaja alebo by potrebovali vysokohorskú záchrannú službu. Lebo v horách to bez súdržnosti naozaj nejde: „Raz som pomohla šerpovi, ktorého klient mal nehodu. Išlo o zranenia hlavy. S ďalšou členkou v tíme sme mu ranu vydezinfikovali a nastrelili titánové spony, keďže prístup k nemocnici bol v tom momente náročný a rana dosť krvácala.“ Pacient je živý a zdravý a doteraz sú v kontakte s ním, aj s jeho šerpami.

Ak sa bavíme o hrozbách, najnebezpečnejšou časťou pripravovaného výstupu na Mount Everest je cesta cez Khumbu Icefall. Patrí medzi najsmrteľnejšie miesta kvôli ľadopádu. Ten sa môže pohnúť aj niekoľko metrov za deň a človek netuší, kedy: „Ak sa pohne práve, keď prechádzate cezeň po rebríku, môžete s ním spadnúť do priehlbín. Ale aj toto riziko sa dá eliminovať. Ja by som chcela prechádzať v noci. Vtedy je chladnejšie, to znamená, že by sa nemal tak topiť a hýbať,“ uvažuje. Tiež sa znižuje riziko pádu serakov, teda veľkých ľadovcových blokov.