Bojuje za dobrú vec. Marianna je lovkyňou životných príbehov...

Marianna putuje s batohom na pleciach od východu na západ naprieč Slovenskom a počas svojej cesty približuje príbehy ľudí, ktorí sú odkázaní na pomoc iných.

Počas svojich potuliek toho zažila naozaj veľa, ale vraví, že neexistuje jeden konkrétny príbeh, ktorý by jej za tie roky utkvel v pamäti najviac, lebo všetky sú emotívne a každý z nich je iný: „Vždy viem, koho navštívim, ale pripraviť sa na emócie, ktoré ma čakajú, sa nedá,“ začína svoje rozprávanie Marianna. „Keď sa s tými ľuďmi stretnem, je to úplne iný pocit, ako keď si o nich len niečo načítam, alebo keď spolu telefonujeme.“

Každý príbeh v nej totiž niečo zanechá a v niečom je jedinečný. Taký bol aj osud pána, ktorý sa stará o svoju chorú dcéru. Má asi 34 rokov, teda toľko, ako má Marianna. Po operácii srdca odpadla a už sa viac neprebrala... „Zamrazilo ma z toho. Mala založenú rodinu, manžela aj malého syna. Vedela som, s kým sa stretnem a vedela som, že tá žena upadla do bdelej kómy. Ale na emócie sa pripraviť nedá. Lebo keď máte možnosť stať sa čo i len na krátko súčasťou ľudských osudov, neodosobníte sa od nich,“ vraví Marianna.

Keď k nim prišla, videla, ako sú zomknutí. Cítila emóciami nabitý priestor, aj rodinu a bolo to vraj tak silné, že prežívala podobné pocity aj ona. „Videla som ich lásku. Bola všade. V ich smutných očiach, ustaraných tvárach, vo vzduchu. Videla som, že jej chceli pomôcť. Chceli pre ňu to najlepšie. Mala som pocit, že tým ľuďom musím stoj čo stoj pomôcť aj ja. Aj keď v mojich silách je len čo najlepšie vyrozprávať jej smutný príbeh.“
A šanca že sa mladá žena preberie? Existuje, ale nie je zadarmo a to doslovne. Marianna sa preto prostredníctvom rozhlasového vysielania snaží pomôcť ľuďom v núdzi. Potrebujú peniaze na zaplatenie drahých liekov či rehabilitácií. Bez nich nemajú šancu na plnohodnotný život.

Marianna si spomína aj na iný príbeh. Keď  ho spracovávala, mala slzy na krajíčku. Stretla sa s mladou ženou, tiež mohli byť rovesníčkami. Prosila ľudí o pomoc pre svoju mamu. Diagnostikovali jej rakovinu vo štvrtom, poslednom štádiu a jedinou šancou na predĺženie jej života bola špeciálna liečba.
Žiaľ, liek, ktorý by jej mohol pomôcť, slovenské zdravotné poisťovne nepreplácajú. Jej však pomáhal. Problémom bolo, že jedna takáto terapia stála asi 4-tisíc eur a jej mamina ich absolvovala deväť, ktoré bolo treba zaplatiť. „Vrátilo to jej mamu späť do života na ďalší rok...“ vraví Marianna. Žiaľ, na pokračovanie tak potrebnej, ale drahej liečby už nemala rodina peniaze. Tak skúšali pomoc medzi ľuďmi. Hoci aj prostredníctvom charitatívneho projektu: „Bolo to veľmi emotívne,“ spomína Marianna. „Keď si predstavíte, že vám, alebo vašim blízkym sa môže stať presne to isté... Predstavila som si, že by som potrebovala získať peniaze na lieky pre vlastnú maminu... Príbeh som nahrávala so slzami v očiach, tak som sa vcítila do ich životov.“

Počuli ste niekedy o syndróme mačacieho plaču? Je to veľmi zriedkavá diagnóza, ktorou trpí na Slovensku len asi šesť pacientov. Je pomenovaný podľa plaču postihnutých detí, ktorý pripomína mačacie mňaukanie. Dieťa má nízku pôrodnú hmotnosť a často problémy s pitím a prehĺtaním, trpí mikrocefáliou, teda sa narodí s už zakrpatenou hlavou, prípadne hlavou normálnej veľkosti, ktorá sa postupne prestane vyvíjať.

Takto postihnuté deti môžu byť postihnuté mentálne a majú aj problémy s pohybom a Marianna sa s jedným takýmto chlapcom stretla: „Keď sme minulý rok prišli za jednou mamičkou, nebolo mi tiež všetko jedno. Najskôr som sa chcela o diagnóze jej synčeka dozvedieť viac. Ale zistila som, že informácií je ako šafranu. Podobne žiaľ dopadla aj ona.“ Mráz po chrbte Marianne prešiel ale až počas rozhovoru s ňou, lebo jej porozprávala, ako to prebiehalo tesne po pôrode...

„Prezradila mi, že keď sa jej Marcel narodil, pôrodníčka jej dala - bez akýchkoľvek emócií, do ruky len malý papierik, na ktorom bola napísaná jeho diagnóza. Povedala jej, aby si vygooglila, o čo ide, a aby si zvážila, či sa jej o syna oplatí starať...“
Ide totiž o deti, ktoré sú fyzicky veľmi slabé a žiaľ jej synček má aj iné zdravotné komplikácie. „Napriek tomu sa nevzdala a o synov život bojuje. Vždy ma fascinuje odhodlanie tých ľudí. Ani ona sa nevzdala a za každú cenu sa dodnes snaží synčekovi pomôcť...“ Marianna si s ňou časom vybudovala kamarátsky vzťah. Vraví: „Dodnes sme v kontakte, napíšeme si, spýtam sa, ako sa má jej synček.“

Marianna je v kontakte aj s mnohými inými ľuďmi. „Vymenili sme si napríklad facebookové adresy. Tak mi občas pošlú fotky, napíšu, ako sa im vodí, alebo ako napredujú pri rehabilitáciách.“
A Marianna? Pokračuje s ďalším príbehom, ktorý v nej tiež dlho rezonoval. Išlo o chlapčeka, ktorý sa narodil úplne stuhnutý. Potreboval špeciálnu robotickú ruku, aby sa dokázal sám najesť. Jeho rodičia sa však nevzdávali a chceli pre syna to najlepšie. Boli s ním rehabilitovať v Maďarsku, kde ho lekári postavili do špeciálneho postroja a učili ho kráčať, zároveň si chlapček naťahoval stuhnuté svalstvo. Marianna sa časom ako keby stala súčasťou ich životov: „Posielali mi aj jeho videá, vedela som, ako napreduje...“ hovorí.

Príbehov, ktoré napíše sám život, je nespočetne veľa. Je dôležité, aby pred nimi ľudia nezatvárali oči, lebo nešťastie sa môže prihodiť každému. „Navštívili sme tiež pána, ktorý trpel diagnózou ALS,“  rozpráva Marianna, ktorá, keď prišla k nemu na návštevu, cítila jeho odhodlanie žiť. Je to ochorenie charakterizované progresívnou stratou motorických neurónov v mozgu a mieche. Postupne  vedie k svalovej slabosti, atrofii a nakoniec k zlyhaniu dýchania. Po dvoch až štyroch rokoch po nástupe symptómov sa žiaľ končí smrťou. „Lekári mu povedali, že skôr či neskôr zomrie. Keď som videla, že je s tým vyrovnaný, zamrazilo ma. Opäť som si predstavila seba v podobnej situácii,“ hovorí. Napriek všetkému on bol silný. „Bolo to pre mňa veľmi emotívne. Dodnes si pamätám na to, ako som sedela u neho doma v obývačke. Z mojej pozície redaktorky som pre neho vedela urobiť len jediné – čo najlepšie odprezentovať jeho príbeh a poslať mu darcovskú esemesku...“
Tie totiž posiela aj Marianna, lebo vie, že je to jedna z možností, ako ľuďom odkázaným na pomoc iných, aspoň trochu podporiť. „Je to malá, nezištná anonymná pomoc,“ rozpráva. „Za mňa je na tomto projekte úžasné to, že každý z nás vie prispieť aspoň málom, ale spolu môžeme nazbierať sumu, ktorá môže pomôcť ľuďom napríklad s rehabilitáciami, ktoré tak veľmi potrebujú...“