Číslo smrti nosím so sebou...

Vyrástla na Slovensku, ale viac ako polstoročie žije v bavorskej metropole. Na svet však prišla v koncentračnom a pracovnom tábore v Novákoch. Kto by jej závidel taký ťažký vstup do života?

Narodilo sa dievčatko
Bolo 19. decembra 1942. V barakoch koncentračného a pracovného tábora v Novákoch sa v mrazivých priestoroch tlačili stovky ľudí. Pôrod bol na spadnutie, čochvíľa uzrie svetlo sveta dievčatko. Našťastie má jeho mama poruke lekára aj pôrodnú babicu. „Mama vravela, že v ten deň bola v barakoch strašná zima.

Kým som prišla na svet, v kastróle zamrzla voda a to ju pred pôrodom priniesli takmer vriacu.“ V nováckom tábore sa narodilo sedem detí. Eva bola prvá. Lekár to ihneď oznámil ostatným väzňom. Pomodlil sa a povedal, že keď tento človiečik podrastie, bude si písať ako miesto narodenia tábor Nováky.

Bez otca
V novembri 1944 Evu, jej otca aj mamu deportovali do Osvienčimu. Evina mama bola vtedy vo štvrtom mesiaci tehotenstva. Osvienčim v tom čase nebol pre mnohých poslednou zastávkou. Nemci totiž ustupovali, lebo sa blížili ruské vojská, v dôsledku čoho sa organizovali takzvané „pochody smrti“. Tábor vyprázdňovali, kto bol schopný, putoval ešte pred príchodom Rusov ďalej na západ.

„To bolo poslednýkrát, čo sme videli svojho otca. Presunuli ho do koncentračného tábora Mauthausen,“ rozpráva Eva. Bol to jeden z najväčších a zároveň najhroznejších koncentračných táborov nacistického Nemecka. „Otec zomrel v marci 1945. Dozvedeli sme sa to až po čase. Zo spisov...“

Dočasný brat
Čas ubiehal. Keď 27. januára 1945 osvienčimský tábor oslobodili vojská Červenej armády, každý väzeň, ktorý prežil, bojoval ďalej o vlastnú existenciu. „Bolo to veľmi ťažké. Gniavili nás choroby, boli sme slabé a podvyživené.“ Eva mala dva roky a štyri mesiace, keď sa jej narodila sestra. Keď malo bábätko šesť týždňov, pobrali sa domov. „Mama zobrala so sebou aj šesťročného Tomiho.

Chlapec prišiel o oboch rodičov, nechcela ho nechať samého,“ rozpráva Eva. Neskôr našiel svojich príbuzných a na desiatky rokov s ním stratili kontakt. Pani Eva sa s Tomim stretla až pred tromi rokmi. „Nepamätali sme si na seba. Nečudo. On bol vystresovaný chlapec, ja ešte príliš malá. Našla som ho vďaka záznamom v archívoch medzinárodného Červeného kríža. Ale vystopovať ho, to mi trvalo takmer pol roka. Dnes je z neho 81-ročný pán profesor.“

Po vojne
Ľudia, ktorým sa podarilo prežiť tábory smrti, o svojich zážitkoch nerozprávajú. Spomienky na prežité zverstvá sú veľmi bolestivé. „Mama o živote v tábore nikdy nepovedala ani slovo. Rozumiem, že mlčala. Ako všetci ostatní. A my? Napriek tomu, že sme boli deťmi, nepýtali sme sa. Cítili sme, že sa to nepatrí,“ ozrejmuje pani Eva. Jej mama bola rodená Bratislavčanka. Ešte pred vojnou ju s celou rodinou vysídlili do Trenčína, nuž sa učili žiť na inom mieste.

„Bratislavský byt nám zhabali ľudáci, potrebovali ho pre seba,“ hovorí Eva. A pamätá si, že keď kráčali s mamou a so sestrou po námestí, všetci sa zastavovali a nemo na nich hľadeli. „Obdivovali nás, že žijeme,“ vysvetľuje a tvrdili, že je to zázrak. Dávali jej cukríky a hladkali ju po vlasoch. „Nechápala som, prečo to robia. To, že žijem, bolo pre mňa normálne. Ale asi to až také samozrejmé nebolo...“

Jedlo na prídel
Život sa časom vrátil do bežných koľají. Eva s mamou a so sestrou žili v malej izbe s kuchyňou, ale mali aspoň kam skloniť hlavu. „Dostávali sme prídelové lístky na potraviny. Nárok na ne mal každý človek. A keďže sme so sestrou boli malé, neminuli sme ich všetky.“ Bolo ich priveľa, a tak ich mama rozdávala ľuďom, ktorí ich potrebovali viac.

Kruté podmienky počas vojny aj krátko po nej dali telíčkam malých dievčat poriadne zabrať. Eva bola stále chorá. Prekonala tuberkulózu, bojovala s chorými mandľami, opakovanými chrípkami a bronchitídou. Väčšinu času preležala v posteli. V škole často chýbala, a tak ju učiteľka chodievala skúšať domov. Napriek tomu bola dobrou žiačkou, a keď vyrástla, začala v Bratislave študovať medicínu. A časom stretla aj muža svojich snov.

Princ z mercedesu
So svojím budúcim manželom sa zoznámila na dovolenke v Juhoslávii. „Padla som mu do oka, povedal, že ma príde navštíviť do Bratislavy,“ hovorí Eva. Zasmiala sa tomu, neverila mu ani slovo. „Myslela som, že si vymýšľa. Kto by cestoval z Mníchova do Bratislavy? Veď tam má kopu dievčat.“

Navyše, myšlienku na mužskú návštevu úplne hodila za hlavu. Mníchov a Bratislavu delila železná opona, hranice strážili vojaci so samopalmi. Nečakaná návšteva na seba nedala dlho čakať. Eva vtedy bývala na vysokoškolskom internáte Suvorák. Jej budúci manžel zaparkoval svoje „fáro“ pod oknami internátu a namieril si to priamo na vrátnicu. Vrátničke oznámil, koho hľadá. Všetko malo prebehnúť potajme, nikto nemal o ničom vedieť. Vrátnička však nelenila a škodoradostne vyhlásila do internátneho rozhlasu: „Eva Hechtová, príď na vrátnicu, čaká ťa západný mercedes!“

Odchod za láskou
Mladá medička zostala stáť v nemom úžase. Každý sa okamžite díval na ulicu. „Bolo to pre mňa nebezpečné. Z jeho návštevy som sa veľmi tešila, ale som sa aj bála. Mala som tri mesiace pred štátnicami. V čase, keď sa po uliciach pohybovali nanajvýš škodovky, bolo veľké auto so západnou značkou ako päsť na oko.“

Všetko dopadlo dobre a v roku 1966, tesne po Eviných štátniciach, mali zaľúbenci svadbu. Eva však nemohla kvôli uzavretým hraniciam na Západ. „Improvizovali sme a vyriešili to po svojom. Manžel ma chodil navštevovať raz za dva týždne.“ A v 1967, po pol roku čakania na vysťahovalecké víza, sa Eva mohla odsťahovať do Nemecka.

Rana od osudu
Začala žiť svoj sen po boku milovaného muža. Jej manžel bol pyšný úplne na všetko. Na ich syna, ktorý mal vtedy tri a pol roka, na Evu, na to, ako žijú, aj na ich nový spoločný dom. „Vnútri sme mali dokonca bazén a malú posilňovňu. Bolo nám sveta žiť,“ hovorí Eva.
Konečne bola šťastná. Nie však nadlho.

Na jar 1971 si pozvali domov priateľov. Smiali sa, zabávali, spomínali, unavili sa v posilňovni a jašili na gymnastických kruhoch, ktoré kúpili len pred pár dňami. Čas pokročil a priateľská návšteva sa chystala domov. Evin muž sa chcel ešte raz otočiť na kruhoch. Malo to byť salto, ktoré robil už vari stokrát. „Neviem, čo sa stalo,“ hovorí Eva. „Asi sa mu šmykla ruka. Zletel na zem rovno na hlavu a upadol do bezvedomia. Po jedenástich dňoch v nemocnici zomrel...“

Život ide ďalej...
Eva mala vtedy len 28 rokov. Musela sa postaviť na nohy a žiť ďalej. „Možno som mala šťastie v tom, že som bola ešte príliš mladá,“ hovorí. „Môj život bol však komplikovaný. Začala som pracovať, aj keď ma všetci susedia považovali za krkavčiu matku.“ Podľa nich to, že pracovala, znamenalo, že sa nestará o dieťa. „Ale ja som sa len snažila zarábať peniaze,“ obhajuje svoje rozhodnutie Eva.

Po čase, keď najväčší žiaľ pominul, sa opäť vydala. Urobila si novú atestáciu, lebo tú zo Slovenska jej neuznali. Začala pracovať v nemocnici. Neskôr si založila súkromnú prax a stala sa z nej aj psychoterapeutka. Eva sa nezastaví ani dnes. „Nedokážem sedieť a nič nerobiť, len robím menej,“ smeje sa lekárka, ktorá popri pracovných povinnostiach napísala knihu o svojom živote. „Mala som ju v hlave veľmi dlho. No musela som na ňu dozrieť. Dva infarkty boli dostatočne silným mementom. Spísala som svoje spomienky i množstvo faktov o živote v nacistických táboroch. Aby ľudia nezabudli na to, čo sa u nás dialo...“

Autor: Marcela Martinková
Foto: Robo Hubač, archív E. U.