Prespávala na cintorínoch aj toaletách. Mladá Češka sa vybrala peši k Atlantiku

Na povznášajúcej aj úmornej ceste cez Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko, Francúzsko a Španielsko si však nekultivovala len svoju vieru v boha, ale aj v ľudí. „Púť sa pre mňa stala rehabilitáciou pohľadu na dnešnú spoločnosť,“ hovorí povolaná odborníčka a vtipná dievčina v jednej.

Evka pôvodne plánovala spávať pod látkovým prístreškom, skoro ho však nepoužila, lebo vždy našla iné krytie. V max. 13 kilovom batohu (viac neuniesla) mala len nevyhnutnosti a oblečenie si právala. Cestou vyhodila ešus, kolíky, dlhé nohavice aj časť lekárničky a osvedčili sa jej turistické paličky a kvalitný spacák.

Prírodu milovala od detstva, jazdila na koňoch, kempovala so skautmi, vždy však túžila po veľkom, „skutočnom“ dobrodružstve. V 17-tich svojim slovenským rodičom oznámila, že vyrazí peši sama so psíkom od jednej babičky k druhej - asi 90 km z Radošinej do Valašskej Belej. „Už prvý deň som bola hotová ja aj pes a stratili sme sa v slnečnicovom poli, no nechcela som spraviť rodičom radosť a volať o pomoc.“

Po ceste napokon zakotvila na hrade Tematín, kde začala pomáhať miestnym dobrovoľníkom a dodnes a tam vracia. Po následných nekonečných horských túrach aj stopovaní po Európe sa rozhodla pre dosiaľ svoju najťažšiu púť – a to bez akýkoľvek kompromisov.

So sebareflexiou Eva vďaka štúdiu psychológie isto nemá problém, no prekvapivo sa opisuje ako bojazlivý človek, ktorý sa ľaká búrok, mostov aj nafúknutých balónov. Paradoxne precítenie vlastných slabostí ju však vypravilo na cestu, ktorá okrem ohromnej výzvy bola aj výsmechom vlastným strachom.

Mala však aj omnoho hlbšie príčiny: „Mala som pocit, že sa sama sebe vzďaľujem, v práci ma ťažia náročné príbehy, v súkromí sa mi rozpadalo partnerstvo a nemala som priestor na nadýchnutie sa a urovnanie si priorít,“ priznáva otvorene.

Prvé dve stovky kilometrov až k nemeckým hraniciam ju napriek peripetiám s výbavou „odprevadil“ otec. Eva sa potom s bravúrou vydala ďalej do sveta sama bez kondície, podrobného plánu aj presnej navigácie. „Svätojakubská cesta je značená po celej Európe, takže som sledovala značky aj mobilnú aplikáciu Mapy.cz, na ktorú nedám dopustiť. Presnú trasu som si však určila len v prvé dni ako dymovú clonu pre otca, aby si myslel, že viem, čo robím,“ udivuje dnes bádateľka.

Cez deň na 80 % kráčavala sama. „Putovanie v tichu mi vyhovuje viac, ale podvečer sa rada s niekým stretnem a zdieľam zážitky.“ Počas cesty narazila na mnoho spolupútnikov aj domácich, ktorí jej v úzkych vždy pomohli. Najbližší jej však bol tatino na začiatku a Španiel David v druhej polke cesty, s ktorým sa do seba zamilovali, aj tak však pokračovali každý sám.

Prípadné obavy, aby náhodou nevybočila z cesty a s niekým či niekde „nestratila“ čas, mala pútnička dopredu upratané. „Utkvelo vo mne úslovie: ´Blahoslavený buď pútnik, keď zistíš, že jeden krok späť na pomoc blížnemu má väčšiu cenu ako 100 krokov vpred bez vnímania okolia."

Akoby toho nebolo málo, cestovateľka si dobrodružstvo ešte znásobila a 5 dní kráčala úplne bez slova. „Plán bolo hlbšie načretie do seba a vedľajších efektom sa stalo precítenie sveta nemých a nepočujúcich, ale aj výzva – spočiatku som viackrát zlyhala najmä pri nadávkach a citoslovciach - najpoužívanejšie boli ´au´ a ´ku.va´. Keďže často reagujem impulzívne, bolo prínosné skúsiť si, že sa to dá aj inak – tichom alebo aspoň s rozvahou.“

Za 5 mesiacov na cestách mladá Češka zažila rôzne tváre prírody aj úskalia počasia, ktoré kmitalo od horúčav až po mráz, vyeskalované aj do búrok s ostrými krúpami. „Vzdať sa mi nenapadlo nikdy a odviezť som chcela nechať zakaždým, ako mi to niekto ponúkol - so slzou v oku som však odmietla…“

Keďže nechcela minúť mnoho, stravovala sa v supermarketoch, ubytovávala sa až v extrémoch a prespávala aj v kaplnkách, kostoloch, na cintorínoch, verejných toaletách, zastávkach, pri majákoch, na štadiónoch, pod mostami či v záhradách, garážach a domoch ľudí.

Keď vo Švajčiarsku chytila žalúdočnú horúčku, lokálni jej dali lieky a ubytovali ju, aby si oddýchla. Zo 150-tich dní „stála“ len 14, počas ktorých si oprala, písala a vstrebávala vnemy z cesty. „Priestor na nadých je dôležitý na cestách, ako aj v každodennom živote.“

Po náročnom prechode cez španielske Pyreneje znova ochorela a liečila sa v kláštornej ubytovni, prechodenú angínu si však odniesla až do cieľa.

Ak nepočíta množstvo každodenných obáv a vnútorných strachov, pútnička sa skutočne vydesila len dvakrát. Mala pocit, že zo Ženevy ju sledujú dvaja muži, tak dala na intuíciu a oslovila domácich. „Bol z toho skvelý nocľah v záhradnom domčeku, kúpaním sa v bazéne a bolonskými špagetami!“

Druhýkrát sa zľakla Španiela, ktorý do nej stále „hustil“ v rodnej reči. Napokon sa ukázalo, že sa len o ňu bál... „Sme zahltení katastrofickými správami a následne zviazaní strachom. Keď sa z toho vymaníte a so stiahnutými polkami vyrazíte do sveta, zistíte, že 99 % kontaktov s ľuďmi je pozitívnych – bez ohľadu na ich národnosť, vyznanie či orientáciu,“ tvrdí Eva, ktorá sa rozhodla spiatočnú cestu absolvovať s českým kamionistom, lebo strach z lietania ešte neprekonala.

„Púť mi pripomenula, aké dôležité je byť v pohybe – fyzickom, duševnom i duchovnom, aké prínosné môže byť čeliť strachu, nenechať sa ovplyvniť pochybnosťami okolia, ísť za svojimi snami, akokoľvek sa javia bláznivé, lebo krok za krokom je možné úplne všetko. Z odborného hľadiska sa mi potvrdilo, že púť má terapeutický potenciál a nie je tak o konkrétnom cieli, ako o ceste ako takej a najmä ceste k samým sebe a k ľuďom,“ zhŕňa obdivuhodná mladá žena, ktorá už si šetrí energiu aj vreckové na ďalšie životné púte.

Pozrite si fotoreport z púte!