„Bol to vlastne môj sen. Šesť rokov som sa vyhovárala, prečo sa to nedá," začína svoje rozprávanie Monika. Keď sa presťahovala do Prahy, tlak veľkomesta, neprávny životný štýl a stres, ju doslova zomleli. „Mala som problémy s trávením. A zopárkrát som mala ,nehodu´ aj na verejnosti,“ priznáva Monika. Po čase jej diagnostikovali celiakiu, alergiu na mlieko, sóju, oriešky a vajcia. Vychudla, vyhorela, stratila prácu - a bola na dne. Bála sa ísť medzi ľudí. A najmä toho, že znova nestihne dobehnúť na toaletu. Rozhodla sa, že začne od začiatku. Naštartovať ju mala práve hrebeňovka naprieč americkou divočinou!

Zopár zbytočností Zbaliť sa do batoha môže byť ťažké. „Jeden hiker mi raz povedal, že každý z nás si nesie svoj batoh trápenia. Ja som si niesla batoh bolesti a pretvárky,“ zdôveruje sa Monika. Nabalila si totiž aj mejkap, rúž, maskaru, ale aj krém proti vráskam, slivovicu a slávnostné šaty. „Doteraz neviem, komu som sa chcela páčiť,“ hovorí. „Mala som zladené aj doplnky a náušnice. Mala som pocit, že na chrbte nesiem celý svet.“ Postupne sa nákladu zbavovala. Zistila, že toho potrebuje vlastne veľmi málo.

Začiatok Cestu plánovala pol roka. Vybavovala potrebné dokumenty, letenky, dokupovala vybavenie. Učila sa za pochodu. Rodičia ju v jej rozhodnutí podporovali. Jej otec sa dokonca naučil kvôli dcére skypovať a podržal ju v najhoršom, keď chcela vzdať posledných 400 kilometrov putovania. Monika si spočiatku nemyslela, že náročnú túru zdolá celú. „Výhrou pre mňa bolo, už keď som uvidela prvú značku hrebeňovky. Bol to dôkaz toho, že som sa prestala ľutovať a rozhodla sa pre zmenu.“

Ubolená... Až po čase si uvedomila, že prejsť divokou Amerikou, je poriadna výzva. Po prvých dňoch si smrdela a mala pocit, že jej spotené nohy musí zacítiť každý na sto míľ. Neskôr nestačila so silami. Všetko ju bolelo, pľuzgiere na nohách už nepočítala. Postupom času sa prestala sťažovať a začala rešpektovať svoje telo. Na trek však išla v čase, keď mala ešte stále choré črevá. „Tu som sa nemusela báť, že nestihnem dobehnúť na toaletu,“ smeje sa Monika. „Len som sa učupila za prvý krík a hotovo...“

Boj o život Prvý mesiac vraj doslova preplakala, lebo so sebou pre váhu batohu neniesla potraviny vhodné pre jej druh diéty. Neskôr začala načúvať telu. Jedla, keď bola hladná, spala, keď bola unavená. Snažila sa prežiť. Napriek tomu jej počas treku išlo dvakrát o život. Vysoko v horách ju zastihla snehová búrka. „Bola som sama, všetko som mala mokré. Do civilizácie som to mala asi štyri dni cesty, a tak som musela ísť ďalej. Rozbila som si koleno a spala v mokrom spacáku v mraze. Tak som si vyrobila boľavé omrzliny,“ spomína Monika.

Nečakaná návšteva Druhýkrát bojovala o život, keď sa rozhodla prenocovať na „luxusnejšom“, rovnom mieste. „Chcela som prejsť ešte dva kilometre. Svietila som si čelovkou, a keď som zdvihla hlavu, predo mnou svietili dve veľké oči. Zviera sa približovalo, bola to puma.“ Zdvihla ruky a kričala. Nepomohlo. Puma okolo nej krúžila. Monika vedela, že jej nemôže ukázať krk ani chrbát. Celý čas sa teda točila s ňou, až kým zviera na chvíľu neodbehlo.

Po chvíli vedľa nej niečo zaprašťalo. Otočila sa a tie oči videla takmer pri sebe! „Chcela som sa rozplakať, kričať a bežať. Vedela som však, že to nesmiem urobiť, lebo by ma začala loviť. Tak som na ňu kričala niečo po česky.“ Monika dodnes nevie, ako dlho to trvalo. No puma začala postupne cúvať a Monika urobila dva kroky proti nej. Pomohlo to. Zviera ju prestalo sledovať a ona si mohla postaviť stan. No už nezaspala a odvtedy nikdy nešla za tmy.

Sama so sebou Na náročnom treku bola takmer neustále sama. „Tá samota dosť bolela,“ priznáva cestovateľka. „Ale práve ona bola pre mňa liečivá. Ale neskôr mi z toho preskočilo a začala som sa rozprávať so svojimi trekovými palicami,“ hovorí s úsmevom. „Dokonca som flirtovala so spacákom a uvedomila som si, že v ,normálnom živote´ som vlastne nikdy nebola úplne sama. Neustála hudba, film, reklama, hluk...“ Vraví, že jej pomohli ľudia, ktorých občas stretla. „Napríklad skupinka s roztrúsenou sklerózou. Strávila s nimi zopár dní a uvedomila si, že svoje črevá berie až príliš vážne.

Idem ďalej Monika Pacifickú hrebeňovku dlhú 4 280 kilometrov zvládla a zašla až k hraniciam s Kanadou. Mala počas putovania chuť to vzdať? „Asi každých päť minút, občas aj častejšie,“ hovorí. Nechápala samu seba. Netušila, prečo chce ísť ďalej. Keď dorazila do cieľa, rozplakala sa. „Bolo mi ľúto, že už je koniec. Celých päť mesiacov som sa tešila na posteľ a sprchu. Zrazu to bolo reálne a ja som sa bála bežného života.“

Viem, že môžem... Dnes je jasné, že Monika sa z chorých čriev neuzdravila úplne. Lekári však povedali, že jej zdravotný stav sa zlepšil o osemdesiat percent. „Uzdravila sa však moja psychika,“ hovorí Monika. „Bolo to v hlave. Pre mňa je výhrou, že dnes môžem ísť po ulici a nebáť sa, že nedobehnem na záchod. Môžem cestovať autobusom a robiť veľa iných vecí. Preto je zdolanie hrebeňovky pre mňa osobná výhra. Lebo teraz už viem, že môžem...“

<a href="https://zena.pluska.sk/gal/skutocne-pribehy/sss" target="_blank" rel="noopener">Kliknite do fotogalérie cestovateľky Moniky pod článkom.&nbsp;</a>

V divočine prekonala Monika samu seba: Hrebeňovka mi ukázala, čo všetko môžem...

Plus TV

Vianočná anketa s celebritami. Stalo sa im, že niekedy nenašli vianočné darčeky?

Michal Hudák s partnerkou a rodinou boli na finále ČSMT

Čínsky horoskop 2025: Rok HADA prinesie nečakané zvraty ale aj pozitívne zmeny! Čo nás čaká?

Výber pre vás

V divočine prekonala Monika samu seba: Hrebeňovka mi ukázala, čo všetko môžem...

Súvisiace články

Bokmi točí po tahitsky: Tancom vraj prebudím aj mŕtveho!

Bezruká „jútuberka“ nemá problém s každodennými úkonmi: Pozrite, ako sa líči nohami!

Malebný kút Talianska láka a inšpiruje: Takto vyzerá SLADKÝ ŽIVOT Veroniky v Toskánsku

Plus TV

Vianočná anketa s celebritami. Stalo sa im, že niekedy nenašli vianočné darčeky?

Michal Hudák s partnerkou a rodinou boli na finále ČSMT

Čínsky horoskop 2025: Rok HADA prinesie nečakané zvraty ale aj pozitívne zmeny! Čo nás čaká?

Výber pre vás