V dokonalej izolácii. David nikdy neopustil svoju plastovú bublinu...

Aj nápis na jeho náhrobnom kameni uvádza, že sa nikdy nedotkol sveta. Lebo nemohol. Od narodenia až po jeho smrť keď mu bolo 12, žil v plastovej bubline.  

Davida lekári len pár sekúnd po narodení umiestnili do prísnej izolácie, ktorú už nikdy neopustil. Chlapec totiž trpel zriedkavou diagnózou nazývanou SCID (ťažká kombinovaná imunodeficiencia), kvôli ktorej nemal funkčný imunitný systém a akýkoľvek kontakt s okolitým svetom by ho vraj rýchlo zabil.

 Nikdy neexistovalo dieťa ako David Vetter a Američania si ho možno pamätajú ako fenomén 70. a začiatku 80. rokov: „chlapca v bubline“. David bol v poradí tretím dieťaťom, ktoré jeho rodičia privítali na svet. Narodil sa v septembri 1971 v Texase k sestre Katherine. Mal aj brata Davida Josepha, no ten zomrel ako 7-mesačný na SCID, mal teda rovnakú diagnózu ako neskôr on.  

Špecialisti tvrdili, že udržiavanie Davida v sterilnej bubline bude možné len na istý čas. Nemal totiž vyvinutý imunitný systém a to znamenalo, že akýkoľvek zatúlaný zárodok choroby, ale aj bežná baktéria z dotyku inej osoby alebo jej dychu, ho mohla zabiť.
Keď sa David narodil, bolo jasné, že koniec príde rýchlo. Táto choroba pre neho bola doslova rozsudkom smrti. Obaja bratia mali najbežnejší variant ochorenia charakterizovaný smrteľným defektom v chromozóme X, ktorý trápi iba chlapcov, ale dievčatá môžu byť prenášačmi.

Aby sa nezopakoval osud jeho staršieho brata, Davida len pár sekúnd po narodení lekári vložili do sterilnej plastovej bubliny. Nádejou na jeho život bola jeho sestra Katherine, ktorá ako jediná mohla byť darkyňou krvi aj kostnej drene. Na lekároch teda bolo udržať chlapca pri živote, kým bude schopný podstúpiť zákrok, ktorý by mu mohol zachrániť život. Ale ani sestrina krv nebola dokonalá. Ako chlapec rástol a bol väčší a ďalej pokračovali v hľadaní lieku, bolo viac-menej jasné, že bublina bude jeho domovom až do konca života.

V skutočnosti nebol Dávid jediným dieťaťom, ktoré bolo odkázané na život v izolácii svojej bubliny, bol len jediným z bublinových detí, ktoré vydržal prežívať v bubline celé roky. Lekári, sestry aj príbuzní sa k nemu mohli dostať len po dodržaní prísnych hygienických pravidiel - cez plastové rukavice pripevnené na stenách jeho komory. Všetko, čo sa k nemu dostalo – jedlo, voda, plienky, oblečenie, knihy, malý televízor – muselo byť sterilizované a vložené cez vzduchové komory. Dokonca ho kňaz pokrstil v bubline sterilizovanou svätenou vodou. 

Keď mal David 3 roky, podobnú komoru ako mal v nemocnici, lekári inštalovali aj v dome jeho rodičov v Conroe v Texase. Hodným oslavy bolo, keď mohol v bubline zájsť na výlet, tak si v kine za prísnych bezpečnostných pravidiel pozrel film „Návrat Yetiho“. Keď mal asi 5 rokov, Národný úrad pre letectvo a vesmír pre neho skonštruoval špeciálny skafander, ktorý mu dokázal zabezpečiť voľnejší pohyb a zároveň byť vždy spojený s bublinou pomocou dlhej trubice. So skafandrom, ktorý mal v tom čase hodnotu asi 50-tisíc dolárov, ho mohla matka prvýkrát držať a objať ho. Oblek však chlapec použil asi len sedemkrát, potom oň zrejme stratil záujem. 

Kvôli jeho smrteľnej diagnóze bol po celý čas národnou kuriozitou a jeho život z času na čas zaznamenávala aj televízia. V istom zmysle sa stal akousi televíznou hviezdou a mal vlastnú šou. Zdalo sa, že publicita mu vyhovuje. Pred televíznymi kamerami bol vždy usmiaty a tváril sa šťastne. Psychológ, ktorý s ním pracoval, ho však videl v inom svetle. Porozprával, ako chlapec občas zúril a nevedel sa zmieriť s osudom.

Nádej na normálny život mu mal priniesť rok 1983. V októbri na ňom lekári vyskúšali novú techniku ​​​​darovania kostnej drene, ktorá si nevyžadovala dokonalú zhodu krvi (lebo ani tá od sestry nebola dokonalá). Ako sa pôvodne plánovalo, darcom mala byť Katherine Vetter. Spočiatku sa zdalo, že postup funguje. Ale ukázalo sa, že v Katherininej dreni driemal vírus. Jej síce problémy nerobil, ale ukázalo sa, že pre chlapca bol zabijakom, akýmsi spúšťačom rakovinových nádorov, ktoré počas krátkeho času doslovne pohltili Davidovo telo. 

Komplikácie chceli, aby chlapca z bubliny nakoniec vytiahli. Umiestnili ho do sterilnej nemocničnej izby a on sa mohol po prvý krát stretnúť s mamou bez toho, aby ich delila umelohmotná bublina. Prvýkrát v živote mu mohla dať bozk. Žiaľ, v tom čase už bolo jasné, že chlapec nebude dlho žiť.  22. februára 1984, dva týždne po opustení bubliny, so žmurknutím na svojho lekára Williama T. Shearera, Dávid zomrel.

Odvtedy lekárska veda pokročila do bodu, keď je transplantácia kostnej drene zvyčajne úspešná aj pri liečbe SCID, keď sa uskutoční počas prvých troch mesiacov života dieťaťa. Výrazne sa zlepšila aj skorá detekcia SCID, tak majú postihnuté deti väčšiu šancu na život. David bol posledným chlapcom, ktorý sa dostal do tak uzavretej bubliny. „To, čo nám dal, bola silná lekcia v mnohých oblastiach medicíny - a práve v živote samotnom," povedal Dr. Shearer pre Retro Report. Chlapca pochovali v Conroe, meste, ktoré ho nikdy poriadne nepoznalo a on nepoznal mesto. Na jeho náhrobnom kameni je dodnes napísané, že „nikdy sa nedotkol sveta“...

Zdroj: nytimes.com