Horolezec Húserka zomrel pred očami kamaráta: Z jeho posledných chvíľ puká srdce!

Marek Holeček, prezývaný Mára, je jeden z najlepších českých a zároveň európskych horolezcov. Ako prvý Čech v histórii získal hlavnú cenu prestížneho ocenenia Piolet d'Or za prvovýstup alpským štýlom. Vyliezol juhozápadnú stenu jedenástej najvyššej hory sveta Gašerbrum I. A práve v Gašerbrume, rovnako ako teraz v Himalájach, navždy prišiel o svojho parťáka a spolulezca, ktorý priamo pred jeho očami spadol z ľadovej steny, píše Plus JEDEN DEŇ.

Nehoda sa stala v pakistánskom Karakorame v roku 2013, odkiaľ vypadol zo steny jeho kamarát Zdeněk Hrubý a zmizol v kilometrovej priepasti. Udialo sa tak len deň pred Zdenkovými narodeninami, kedy doplatil na technickú chybu - nezacvakol správne karabínu. Cestou dole z hory sa museli Zdeněk a Mára dostať cez viac ako kilometer dlhú ľadovú stenu, ktorá mala miestami sklon až 70 stupňov. Na stene bol starý, tvrdý ľad a okolo nich začali navyše padať kamene. V strese došlo k osudovej chybe s karabínou.

Nasledoval strašný pád do kilometrovej hĺbky. Marek bol vtedy meter, maximálne dva od parťáka, keď ten vzdychol a náhle už bez hlasu padal dole. Navyše spolu s ním zletelo do hlbín zo steny všetko horolezecké vybavenie a Mára musel zo steny zísť v obrovskom riziku bez akéhokoľvek istenia.

To, čo prežil, ho poznamenalo. Na sociálnej sieti zverejnil fotografiu svojho kamaráta Zdenka, ku ktorej napísal: "Nevedel som, že moja spúšť zachytí posledné momenty so Zdenkom. Kamera ešte stihne urobiť pár filmových záberov, potom sa vracia do batohu a koniec. O dva dni neskôr už niet čo točiť a ani chuť čokoľvek zaznamenávať."

Príbeh je o to tragickejší, že Marek Zdenkovi pár rokov predtým život zachránil, keď mu v nebezpečnom teréne rovnako na hore Gašerbrum I., kedy sa neúspešne pokúsili zdolať horu po prvýkrát, praskli v bivaku žalúdočné vredy. Vtedy riskoval vlastný život a parťáka doslova zniesol v náručí dole do bezpečia.

Ak by tak nespravil, Zdeněk by v bivaku vykrvácal. Mareka vtedy prosil, aby ho tam nechal a zachránil sám seba, ale ten rozopol stan, ukázal na kolmú stenu pred sebou a povedal: "Máme dve možnosti, buď sa chytíme za ruky a skočíme dole, alebo sa chytíme za ruky a skúsime to zliezť." Vtedy Zdenkovi, ktorému brucho zaplavovala krv z prasknutých vredov zachránil život. O štyri roky neskôr sa obaja kamaráti na horu vrátili, aby dokončili to, čo v roku 2009 dokončiť nestihli a hora si predsa život Zdenka zobrala.

Na Dušičky o jedenásť rokov neskôr sa pre Máru Holečka nočná mora zopakovala. Potom, ako úspešne vyšiel s parťákom zo Slovenska Ondrejom Húserkou stenu, ktorú doposiaľ nik nevyliezol - 7234 metrov vysoký Langtang Lirung v Himalájach, Ondrej pri zostupe nešťastne spadol do ľadovej trhliny. Aj tentoraz Mára riskoval vlastný život, aby pomohol kamarátovi. "Naraz počujem heknutie a čudné zvuky, ktoré môj nervový systém okamžite vyhodnotí ako zlé, zvuky, ktoré sem nepatria. Zježilo sa mi srdce. Revem cez svoje zmučené hlasivky z nedostatku príjmu vody a spálené mrazom. Odpoveď žiadna. Znova a znova. Hlava už veľmi dobre vie, čo sa stalo, iba duša dúfa, že všetko je inak," opisuje Marek srdcervúco posledné chvíle jeho kamaráta Ondreja.

"Bohužiaľ, prichádza náraz reality, kedy odo mňa laná miznú niekde v útrobách ľadového hrdla, kam nemali smerovať. Ondróóó, revem ako tur s nádychom hystérie. Stále dookola opakujem jeho meno. Odpoveď neprichádza. Dlhý, vesmírny čas pre mňa, aj keď určite neubehlo viac ako pol minúty." Náhle sa však ozve Ondrejov hlas. "Pomoc, pomoc!" Nepremýšľal som, doťukal som sa k hrane diery, zavŕtal posledný šrób do ľadovej steny. Už idem za tebou Ondro, vydrž!" opisuje ďalej Marek s tým, že si neuvedomoval, že riskuje vlastný život.

Za kamarátom zliezol až na dno temnej diery, pokračoval do čierneho tunela, kde nahmatal kamarátovu ruku. "Ondrej kričal: Vytiahni ma, prosím! Medzi týmto okamžikom a márnymi pokusmi ubehli desiatky minút. Snažil som sa. Dýchal a ťahal. Bez úspechu. Priestor bol malý, ľadový a klzký. Moja myseľ si nedokázala vôbec v tom priestore temna predstaviť, ako je tam uväznený," opisuje hrôzostrašné okamihy Marek.

Jedna z vecí, ktorá mu bránila kamaráta zaseknutého v úzkom priestore vytiahnuť bol Ondrejom batoh. Ten rozrezal a začal z neho vyťahovať spacák, rukavice, bundu. Našiel čelovku a rozsvietil ju. "Konečne som videl! Potom prišlo zdesenie. Ondrej bol zakliesnený hlavou a jednou rukou dole. Ťahanie za voľnú ruku nemalo cenu." Napriek tomu sa Marek pokúšal Ondreja vyslobodiť. Iba jeho otočenie mu trvalo približne dve hodiny. "Čo ťa bolí? spýtal som sa ho. Nič, odpovedal. Bol som opitý radosťou a ostražitosť opadla. Tak sa pohni, lezieme preč z tejto hrobky. Jeho pohyb bol čudne strnulý. Zo začiatku som to prirátal času, ktorý ho mačkal ako v lise, než mi to došlo," doplnil Marek. Jeho ďalšie slová trhajú srdce. "Zlomená chrbtica a opuchnuté horné viečka, ktoré som stále nechcel vidieť ale hovorili zlú správu. Necíti si nohy a ruky má strnulé. Jeho odpovede na otázky boli totálne zmätené. Zhasínala hviezda a odchádzala v mojom náručí. Trvalo to dlhé hodiny..."

"Ako som sa dostal z pekla a druhý deň divokým ľadovcom nie je dôležité. Som tu a ten hore mi dal šancu. Asi chcel, aby som o tom mohol vypovedať. Na oplátku ma zaťažil bolesťou a obrazom, ktorý si ponesiem do konca života, do posledného nádychu," opísal Mára svoje pocity po strašnej tragédii. "Je mi Ondreja, skvelého, šikovného chlapca, smejka tak ľúto. Na myseľ mi prichádza sebaobviňovanie prečo on a nie ja. Túto bolesť si musím niesť a šírim ju ďalej," uzavrel Mára.