Hrdinský čin mladého cyklistu: Vedel som, že musím kamarátovi pomôcť...

Samuel je dobrovoľný záchranár Územného spolku SČK v Žiline a je absolvent 33 hodinového kurzu prvej pomoci. Možno vďaka nemu zachránil ľudský život.

Bola sobota, črtalo sa krásne počasie, tak sa Samo vybral s kamarátom na cyklistický výlet prírodou naprieč Malou Fatrou. Obaja sú cyklisti, majú dobrú kondíciu. Samuel tvrdí, že nemalo ísť o nič špeciálne a namáhavé. Žiaden závod, len si chceli obaja vyvetrať hlavy v prírode po náročnom týždni.

„Tým, že som zo Žiliny a v okolí máme nádherné hory, bola jasným výberom Malá Fatra. Má nádhernú prírodu, husté lesy a sem-tam aj „stupáky“, ale na tie sme my Žilinčania zvyknutí,“ rozprával.
Vraví, že sa nikam neponáhľali, šliapali do pedálov a dokonca sa počas bicyklovania stihli aj porozprávať.
„Bol to taký pohodový výletík,“ ozrejmuje Samo. „Ale keď sme sa blížili k jednému vrchu, teda boli sme už pomerne vysoko v hustom lese v horách, stalo sa zo sekundy na sekundu a bez varovania niečo, čo by som nikdy nečakal.“

Samov kamarát spadol z bicykla a zostal nehybne ležať na zemi. „Samozrejme som sa zastavil, že ho počkám. Predpokladal som, že sa len o niečo zachytil a stratil rovnováhu,“ vysvetľuje cyklista, ktorý vtedy ešte ani len netušil, že jeho kamarát práve bojuje o život.
Zostúpil som z bicykla a išiel som za ním. „Priznám sa, že spočiatku som sa smial. Nikdy by som si nepomyslel, že niečo také sa stane mladému človeku...“

Oslovil ho, ale on nereagoval. Vtedy si Samo uvedomil, že je zle! „Šípil som, že to nie je len ďalší z množstva komických pádov, o ktorých by ste si neskôr rozprávali kdesi na malinovke...“
V Samuelovi sa v sekunde nabudil adrenalín a strach zároveň. „Išlo o blízkeho kamaráta, ktorý mal problém ale ja som sa ešte nikdy s takou situáciou nestretol. Vedel som, že musím zistiť, či dýcha,“ hovorí a pokračuje: „Problémom bolo, že spočiatku, tým, že bol v kŕči, sa to nepodobalo na náhlu zástavu dýchania, ak keď pri vedomí už nebol.“

Po asi minúte, keď kŕč odznel a mladý muž zostal nehybne ležať, zistil, že je zle... „Videl som to. Zmenila sa mu farba tváre, jeho telo sa začalo odkysličovať,“ spomína Samuel, ktorý už medzičasom stihol na mobile vytočiť tiesňovú linku 155. „Povedal som im, čo sa stalo. Po celý čas odkedy som ich vytočil, som komunikoval s operátorkou.“ Tá Samuela navigovala a radila mu, ako má pri záchrane kamaráta postupovať.
„Mal som veľký stres. Vedel som totiž, že sme hlboko v lese a záchranári k nám nedorazia do niekoľkým minút tak, ako v meste. Bolo teda jasné, že či bude kamarát žiť, alebo mi umrie v rukách, záležalo len od mojej pomoci...“

Začal ho oživovať: „Stláčal som mu hrudník podľa pokynov v telefóne. Po asi minúte našťastie začal opäť dýchať,“ s úľavou si spomína Samuel. „Dýchal však nepravidelne, ale veril som, že je azda z najhoršieho vonku.“

Čas sa vliekol. Záchranárom sa kvôli neprístupnému terénu hlboko v lese podarilo doraziť ku kamarátom asi do pol hodiny. „Boli to najdlhšie minúty môjho života,“ hovorí Samo. „Našťastie sa pri nás zastavil jeden turista. Bol to postarší pán a kráčal už z vrchu Malej Fatry. Poslal som ho aspoň na rázcestie, kde počkal na záchranárov a hasičov a ukázal im správny smer k nám.“

Ako sa Samo cítil, keď dorazili záchranári? „Odľahlo mi, lebo som vedel, že mu pomôžu. Ale bál som sa  terénu, ktorý mali ešte pred sebou,“ spomína a vraví, že čas strávený v čakaní pri kamarátovi bol nekonečný. „Cítil som veľkú zodpovednosť, ale nemal som čas na chyby. Keď tiesňová linka sklápala po dorazení záchranárov telefón, mal som nahovorených presne tridsať minút. Bolo to ale nekonečných tridsať minút.“

Samo priznáva, že si až po niekoľkých dňoch úplne uvedomil, čo sa stalo a čo sa mohlo stať: „Vtedy som robil všetko akosi automaticky. Vedel som, že jeho život záležal na mne, na tom, čo urobím. Lebo nebol čas na neuvážené rozhodovanie, na paniku a ani na chyby. Urobil som všetko pre to, aby som kamarátovi pomohol. Čo sa mohlo stať, mi došlo až po niekoľkých dňoch, keď už bol z najhoršieho vonku a vedel som, že je mimo ohrozenia života. Až vtedy si úplne odľahlo...“

Samuel obdržal za svoj hrdinský čin – záchranu života, počas slávnostného udeľovania ocenení Slovenského červeného kríža, za svoj skutok ocenenie. Čo teda odkazuje ostatným ľuďom, ktorí sa ocitnú v podobnej situácii? „Aby nespanikárili a pokúsili sa pomôcť. Chcel by som povedať, že či človek prežije, často nezáleží len od profesionálov. Závisí to aj od nás všetkých, lebo pomáhať je treba ihneď v okamihu, kedy sa niekomu niečo prihodí. Prvé sekundy a minúty môžu rozhodnúť, či váš blízky bude žiť. Tak sa nebojte a keď budete svedkom niečoho podobného, snažte sa pomôcť. Lebo nikdy neviete, kedy budete potrebovať pomoc toho druhého aj vy...“