Kde je moja dcérka? Prešlo už 43 rokov, no matka stále hľadá odpovede

Sharon, dnes 71-ročná žena, otvorene hovorí: „Čo by som dala za to, keby som vtedy v roku 1981 vedela, že ani po 43 rokoch nebudem poznať odpoveď. Nie je deň, kedy by som na ňu nemyslela. Vianoce, Deň matiek, svadba mojej staršej dcéry – všetky tieto chvíle sú plné bolesti. A odpoveď? Tá je to jediné, čo si dnes želám.“
Jej bývalý manžel Richard dodáva, že vedenie armády mu hádzalo polená pod nohy. „Napísal som Margaret Thatcherovej. Namiesto pomoci ma vyšetrovali a pýtali sa, kto si myslím, že som. Len otec, ktorému zmizla dcéra.“ Aj on je presvedčený, že Katrice nepadla do rieky, ako tvrdila polícia. Dieťa by muselo opustiť obchod, prejsť parkoviskom, dvomi živými plotmi a ešte aj cez breh zarastený ostružinami – a to bez toho, aby si to niekto všimol?

Natasha spomína, ako sa po zmiznutí sestry prechádzala s kamarátkou podzemným parkoviskom, dúfajúc, že ju tam nájde. Bolo to jej detské „hľadanie pravdy“. Pamätá si tiež, ako jej kňaz povedal: „Ak sa budeš modliť, vráti sa.“ Modlila sa každý deň. Dlhé roky trpela nočnými morami. V jednej z nich opakovane objavila kočík v lese, odhrnula prikrývku a pod ňou bola hlava jej sestry. Naposledy mala tento sen počas prehľadávania rieky Alme v roku 2018. „Niekedy nedokážem pochopiť, že mám 50 rokov a svoju sestru som nevidela už 44 rokov. Ako je to možné?“ hovorí so slzami v očiach.

Ich príbeh je mrazivý, nespravodlivý a zároveň taký ľudský. Za zmiznutým dieťaťom nestojí len nešťastná náhoda. Stojí za ním aj systémové zlyhanie, ktorého obeťou sa stali nevinní ľudia.
Tento prípad nie je len o jednej rodine. Je symbolom pre všetkých, ktorých blízki zmizli a odpovede nikdy neprišli. Možno je čas zmeniť to.