Kľukatá cesta za dobrodružstvom. Andrej zažil aj... Uff, z toho mrazí!

Adam a Andrej majú rozmanité profesionálne záujmy. Športovec Adam je dátový analytik a Andrej okrem práce v oblasti farmamarketingu, aktívne podporuje občianske združenie zamerané na pomoc krajinám tretieho sveta.

Obaja však majú rovnaký koníček a tým je cestovanie. Tak 25-ročných súrodencov spája nielen podobný vzhľad, ale aj rovnaká vášeň. Zatiaľ spolu precestovali viac ako 35 krajín a neprestávajú...

Keď sa rozhodli preskúmať Pakistan, možno ani netušili, do čoho idú, lebo ani zďaleka nešlo len o nezabudnuteľný cestovateľský zážitok. „Vedel som, že Pakistan je miesto, ktoré musím vidieť na vlastné oči. Je to krajina s bohatou históriou a kultúrou, ktorá je zároveň domovom veľkého množstva rôznych náboženstiev a etnických skupín. Je tiež moslimskou krajinou, ktorá vlastní jadrové zbrane, a je domovom niektorých z najvyšších hôr na svete,“ hovorí cestovateľ, ktorý do nej zavítal v spoločnosti brata Adama a niekoľkých priateľov. „Po našom príchode do Islamabadu, hlavného mesta Pakistanu, sme boli pre všetkých zaujímaví, snáď kvôli našej bledej pleti,“ spomína cestovateľ, ktorý tvrdí, že už počas jeho návštevy bolo cítiť z každej strany politické napätie.  

„Naša cesta začínala cez KKH - Karakoram Highway. Ide o jednu z najfascinujúcejších a náročných ciest na svete. Je to horská cesta, ktorá spája mesta Hasan Abdal v Pakistane a Kashgar v Číne, pretínajúc pohorie Karakoram, Hindukush a Himaláje.“ Cesta je známa svojou neľahkou dostupnosťou a extrémnymi podmienkami, ktorým musia vodiči čeliť. Prechádza cez niektoré z najvyšších horských masívov na svete, a to vrátane slávneho pohoria Karakoram, domova niektorých z najvyšších vrcholov vrátane K2.

„Na našej ceste sme mali miestneho vodiča, čo bolo tiež poriadnym zážitkom,“ hovorí Andrej.  „Neustále žul tabakové listy a auto nespomalil, ani keď išlo o život.“ Tak prechádzali deväťdesiatkou serpentínami, dierami na neupravenej ceste a jazda v protismere nebola pre neho tiež žiadnym problémom. „Boli sme pre neho VIP hostia, lebo sme boli bieli, a zdôrazňoval nám, že musíme byť všade skôr, ako ostatní,“ smeje sa. Krutú realitu cesty neschodným terénom začali pociťovať až v momente, keď sa vybrali smerom nahor na džípoch k Fairy Meadows do malého kempu v Nanga Parbat. Táto časť trasy je známa svojou nebezpečnosťou a patrí medzi jedny z najrizikovejších na svete. Aa práve tam sa im pokazil džíp... 

„Priznám sa, že mi na úzkej ceste nad priepasťou nebolo všetko jedno. A keď nám neskôr na strechu  naskočil chlapík s tým, aby sme ho kúsok zviezli, pochopil som, skutočného ducha tejto krajiny.“  

Konečne sa dostali do civilizácie a stretli ľudí, ktorí nie len žeš hrávali polo, ale tiež ich zasvätili do miestnych tradícií, vrátane rituálov obetovania zvierat. Andreja zmrazilo: „Tieto aktivity boli súčasťou ich sviatku, počas ktorého každá rodina vykonáva obety zvierat. Bol to fascinujúci pohľad na spôsob, akým miestni obyvatelia bývalej britskej kolónie vo Fairy Meadows udržiavajú svoje zvyky.“

Na ďalšiu cestu sa vydali skoro ráno. „Stretli sme ľudí, ktorí nemali mobily, nikdy nevideli západné produkty a v nadmorskej výške až 3 700 metrov cestovali len na koňoch. „Zažili sme tu úplne inú atmosféru, než sme očakávali. Napriek tomu, že sme sa nachádzali pri Nanga Parbat, jednom z vrcholov nad 8.tisíc metrovkami, zistili sme, že táto lokalita bola veľmi malá, s celkovo len štyrmi stanmi a minimom ľudí. Po náročnej ceste sa vrátili späť do Fairy Meadows, ale nečakal ich tam žiaden technická boom: „Ocitli sme sa pri ohnisku v sude. Miestni obyvatelia hádzali do ohňa stromy, neustále sa hlasno rozprávali a zaujímali sa o naše životy. Myslím, že sme medzi nich zapadli ajpreto, že sme dobre zvládli výškovú chorobu,“ pochvaľuje si  Andrej, ktorý sa zo všetkého najviac tesil na kvalitný odpočinok. Ten jemu a jeho priateľom mala poskytnúť chata. Na prvý pohľad bola útulná a pôsobila priateľsky, najmä vďaka krbu, ktorý bol vo vnútri. No stalo sa však niečo, čo nikto neočakával: „Komín bol upchatý, tak sa všetok dym z krbu dostával dovnútra. Výsledok? O oddychu sme mohli opäť len snívať!“ 

S výzvami – pokiaľ ide o ubytovanie, sa však stretli aj na iných miestach. „Mali sme sprchu, ktorá fungovala len vďaka vedru. Neskôr sme zistili, že je to úplne bežné, tak zistenie, že záchod bol upchatý už pred naším príchodom, už nebolo až tak prekvapujúce, skôr sme sa na ňom poriadne zabavili.“
 
Následne sa vybrali do Hunza. Je to oblasť známa nielen svojím kráľom, ale aj unikátnym Hunza rubínom, ktorý sa nachádza iba v tejto časti Pakistanu. „My sme však nepátrali po drahokamoch, ale po kvalitnom jedle,“ hovorí Andrej a vraví, že ich domáce koláče, najmä apricot cake, patria k tým najlepším. „Ale ochutnali sme aj miestny alkohol. Arak je špecifický pre túto oblasť a v iných častiach Pakistanu ho nenájdete. A dôkazom, že je nie len chutný, ale zjavne miestnymi obyvateľmi vyhľadávaný, je fakt,  že im jedného večera domáci hostiteľ vypil potajomky za celú fľašu...

Cesta cestovateľov neskôr zaviedla aj k Attabadskému jazeru. Vzniklo umelo, ale jeho návšteva stojí za to, aj keď hladina niekdajšej čistej vody je znečistená olejom z člnom: „Nuž, Pakistanci radi a veľa podnikajú a využijú na to všetko. Aj za takúto cenu...“ konštatuje mladý cestovateľ. Dôkazom ich „podnikateľského“ ducha je aj ďalší Andrejov zážitok. „Kúpil som si tam skvelé suveníry - šafran, čaj a dokonca aj takzvaný „nerastový" prsteň. Neskôr som zistil, že ma poriadne oklamali a ja som kúpil fejk. Aspoňže som zaň zaplatil len 20 centov...“ 

Najväčšie bohatstvo Pakistanu sa však neskrýva v prírode, ale v miestnych obyvateľoch. Vraj sú akýsi  iní: „Všade, kam sme išli, boli veľmi zhovorčiví a priateľskí. Pozývali nás na večeru, obed a neustále sa s nami fotili. Aj keď to bolo niekedy trochu otravné, bola to ukážka ich pohostinnosti a zvedavosti. Výsledkom je viac ako 500 fotiek...“
 
Časť z nich nájdete v našej galérii.