Korčule, sek do chrbtice a bolesť. Patrícia verí, že sa jej život zmení k lepšiemu

Paťka bola zdravá, chodiaca a aktívne športovala. Rada vyhľadávala adrenalínové zážitky a mala rada výzvy. Tak sa s bývalým priateľom rozhodla, že si zahrajú hokej na zamrznutom rybníku v Kováčovej. Stalo sa však niečo, čo nik neočakával. Patrícii počas hry na dámskej korčule zlomil podpätok...

Paťka spomína: „Bývalý priateľ sa ma pri páde snažil zachytiť, no napokon sme spadli obaja.“ Skončilo to však inak ako si predstavovali: „Na ľad sme padli veľmi nešťastne, lebo on mi nechtiac hrotom svojej korčule sekol do chrbtice. Zabolelo to, ale nepripisovala som tomu väčší význam. Pád mi vyrazil dych a na driekovej časti chrbtice sa mi spravila obrovská modrina,“ rozpráva Patrícia, ktorá si povedala, že predsa nepôjde s každou maličkosťou k lekárovi.
 „Po mesiaci som sa začala cítiť zle," vraví. "Začali sa objavovať prvé príznaky, bolo jasné, že nie je s mojim telom všetko v poriadku.“ Potom to už išlo rýchlo... Paťke sa každý mesiac zhoršoval zdravotný stav, až jedného dňa prestala úplne chodiť.

Postupne nasledovali tri ťažké operácie chrbtice, no žiaľ bez úspechu. Po poslednej operácií bola štyri mesiace pripútaná na lôžko a úplne odkázaná na pomoc iných. „Som úplne odkázaná na invalidný vozík, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Sú to moje druhé nohy. Pomáha mi moja povaha a moje vnútorné nastavenie. Som tým typom človeka, ktorý aj v zlom vždy dokáže nájsť niečo pozitívne.“ 

Patrícia je však veľká bojovníčka a už po prvej operácii hľadala spôsoby, ako sa (aj keď v obmedzených možnostiach) vrátiť k aktívnemu pohybu. Rodičia ju celý život viedli k športovaniu, a tak nechcela rezignovať, ale hľadala šport, ktorý jej zdravotný stav dovoľoval. Patrícia sa ako zdravá venovala najmä atletike, vrhu guľou a diskom, no po ďalších operačných zákrokoch sa ich musela vzdať, lebo sa už nemohla venovať disciplínam, ktoré vyžadujú rotáciu chrbtice.

Najskôr objavila stolný tenis a neskôr  curling na vozíku, tak sa rozhodla, že sa mu bude venovať naplno a trénovať so slovenskými paralympijskými reprezentantmi aj keď to znamená dochádzať zo Zvolena až do Bratislavy. Patrícia sa v apríli 2024 nominovala na svoj prvý turnaj v curlingu na vozíku na Medzinárodných majstrovstvách Českej republiky v curlingu vozičkárov 2024, kde sa jej podarilo s tímom získať tretie miesto.  

Dnes sa Paťka nezastaví a okrem aktívneho športovania je aj motivátorkou - mentorkou v národnom projekte SME SI ROVNÍ II. v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej. „Moje rodné číslo sa začína dvoma nulami, čo mi zaručilo post našej najmladšej motivátorky,“ smeja sa a hovorí ďalej, že disponuje aj ďalším zaujímavým NAJ. „Najprv som bola klientkou a až potom som sa stala členkou tímu motivátorov. Je to obrovskou výhodou, lebo takto projekt poznám z oboch uhlov. Viem sa stotožniť s pozíciou klienta a viem tiež, čo má v pracovnej náplni motivátor,“ hovorí Patrícia, ktorá cíti potrebu zdôrazniť, že projekt má obrovský význam.

A hoci Paťka rozšírila motivátorský tím iba pred viac ako rokom, dokázala pomôcť mnohým klientom. Takým, ktorí bezprostredne po úraze vôbec nevedeli, kde začať, na koho sa obrátiť a na čo všetko majú nárok. No pomohla aj „služobne starším“ vozičkárom alebo ľuďom s iným zdravotným znevýhodnením, ktorí napríklad nemajú oporu v niekom blízkom a na ťažkú situáciu sú sami.

„Jedno aj druhé sa však dá zvládnuť,“ hovorí ako vždy plná optimizmu a odhodlania. „Mne sa v praxi overilo, že čo vyžaruješ, to priťahuješ. Samozrejme, že príbehy mojich klientov nie sú ľahké, no je na mne, aby som ich skúsila zmeniť.“ Pomohla im v rôznych oblastiach a aj na základe vlastných skúseností ich opätovne vrátila medzi ľudí a do spoločnosti. Vybavovali spolu kompenzačné zdravotné pomôcky, rôzne príspevky, hľadali uplatnenie na trhu práce, pátrali po vhodných športových aktivitách. U jednej klientky sa jej dokonca podarilo získať grant zo zdravotnej poisťovne a ona si zaň mohla zaobstarať motomed, ktorý jej veľmi pomohol.

A Patrícia? Napriek zdravotnému hendikepu našla životnú cestu. Má priateľa, ktorý je jej oporou a  pomáha jej pri sebaobslužných úkonoch, ktoré nedokáže urobiť sama. Rodičia sú jej tiež veľkou oporou. „Vždy im budem nesmierne vďačná za to, že stoja pri mne. Keď je dobre a aj keď dobre nie je. A viete, čo sa mi na nich najviac páči? Viedli ma k tomu, aby som sa neustále učila. Hodili ma do vody, aby som sa naučila plávať, no stále boli tým záchranným kolesom, ak by som ho potrebovala. Zistila som, že život na vozíku sa nekončí a že plnohodnotne sa dá fungovať aj s ním, akurát s niekoľkými obmedzeniami.“

Patrícia totiž tvrdí, že vozičkár nie je iný ako ostatní ľudia, len sa inak pohybuje. Aj ona vozík vníma ako svoje druhé nohy, pretože zatiaľ nedokáže sama spraviť ani krok, a zároveň ho berie ako módny doplnok. Lebo svoj boj o zdravie ani náhodou nevzdáva...