Láska v tieni holokaustu: Chceli ich zlomiť, ale oni sa nedali! Šikovný trik im zachránil život

Niektoré príbehy nám pripomínajú, že aj tie najtemnejšie dni dejín mali v sebe lúč svetla. Príbeh Rochelle a Jacka je jedným z nich – jemnou pripomienkou, že láska si dokáže nájsť cestu aj cez hory strachu, lesy bolesti a hlbiny zúfalstva.

Rochelle Shleif pochádzala z bohatej poľskej rodiny, zatiaľ čo Jack Sutin bol jednoduchý chlapec z vidieka. Poznali sa už pred vojnou, no ich svety boli rozdielne – jej hodváb a perly kontrastovali s jeho skromnou košeľou a čapicou. Kto by vtedy tušil, že práve tieto rozdiely ich raz zachránia?

V lete 1941 sa všetko zrútilo. Nacisti vyvraždili Rochelleinu rodinu počas likvidácie ghetta v Stolpci. Ona, zlomená a vydesená, utiekla do lesa, kde sa pridala k oddielu sovietskych partizánov. O rok neskôr, v auguste 1942, utiekol z geta v Mir aj Jack. Spolu s otcom si v hustom lese vybudovali malý úkryt pred svetom, ktorý sa zbláznil. Jack nemohol prestať myslieť na Rochelle. V jeho predstavách bola jeho osudom – ženou, o ktorú sa musí postarať do konca života. Každý deň ju v duchu volal do svojho bunkra. Ostatní partizáni sa mu smiali, že je naivný snílek, no on neprestával veriť.

A potom, na konci roku 1942, sa stalo čosi takmer zázračné – Rochelle skutočne prišla. Unavená, zjazvená vojnovou hrôzou, no živá. Odvtedy až do konca vojny sa spolu ukrývali v lese. Prechádzali spoločným strachom, hladom, aj nekonečnými zimami. Ale našli v tom aj útechu – boli predsa dvaja, píše The Blog of Israel.

Jack dal Rochelle svoje najlepšie nohavice bez dier, poriadne topánky a vrchnú časť svojho pyžama. Pre Rochelle, ktorá mala dovtedy dve ľavé vojenské topánky a deravé šaty, to bol dar ako z rozprávky. Sama povedala, že sa vtedy cítila "vystrojená na svadbu". V tých chvíľach nepotrebovali prstene ani oltár – stačilo, že sa mohli objať a veriť, že zajtra budú stále spolu.

Dva dni pred príchodom Červenej armády v roku 1945 Rochelle Jacka obliekla do svojej blúzky a dlhej sukne. Zakryla mu tvár, prikázala krívať a hrať sa na starú ženu, aby sa vyhli podozrivým pohľadom. Jack bol znechutený, ale láska bola silnejšia než jeho hrdosť. Tento jednoduchý trik mu zachránil život. „Prežili sme toľko biedy spolu, že sme začali veriť, že naozaj máme budúcnosť,“ spomínal neskôr.

Po vojne sa Rochelle často vracala k slovám svojej mamy, ktorá tesne pred smrťou šepkala: „Povedz Rochelle, nech sa pomstí.“ Rochelle však pochopila, že jej skutočnou pomstou bude žiť. Prežiť. Založiť rodinu. V roku 1947 sa im v Poľsku narodila dcéra Cecilia a o rok neskôr sa celá rodina presťahovala do USA. Začali nový život, v krajine, kde už na nich nečakal ostnatý drôt, ale nádej.