Po materskej na olympiáde s horúčkou. Chodkyňa Czaková sa nevzdáva

Mária Czaková, ktorá po svadbe získala priezvisko Katerinka, si ako dieťa predstavovala, že bude učiteľkou alebo doktorkou. „Určite mi v tom čase ani len nenapadlo, že by som mohla byť raz vrcholová športovkyňa,“ povedala pre Báječnú Ženu úspešná chodkyňa. Rodičia ju neviedli k žiadnemu konkrétnemu športu, postupne sa k závodeniu prepracovala na základnej škole.

Vybrali ju do športovej triedy, kde si vyskúšala všeličo. Postupne s učiteľom prišli na to, že vyniká vo vytrvalosti, a tak si vyskúšala chôdzu vo vtedy najdlhšej disciplíne – na 2 km. „A postupne to už išlo, našla som si trénera Mateja Spišiaka, ktorý bol tiež bývalý chodec a v tom čase práve skončil s vrcholovým športom a šiel robiť trénera na školu. Oslovila som ho a je to 20 rokov čo spolupracujeme.“

Mária žila teda inak, ako jej rovesníci. Niekedy jej to bolo aj trochu ľúto, ale vyvážili to všetky tie športové aj cestovateľské zážitky, ktoré vďaka športu má. Ako nám prezradila, charakterizujú ju vlastnosti ako cieľavedomosť, tvrdohlavosť, pracovitosť a časom už aj trpezlivosť. Vždy si išla za svojím cieľom a tvrdo na sebe pracovala. „Dala som do športu celé svoje srdce a energiu sa časom výsledky začali dostavovať,“ povedala.

Pre profesionálny šport sa rozhodla po skončení strednej školy. „Vedela som, že ak chcel ďalej športovať, musím sa stať profíčkou. Vtedy bola jediná možnosť dostať sa do Dukly Banská Bystrica, čo sa mi aj podarilo. A nastúpila som tam aj na vysokú školu,“ prezradila.

Na rôzne dlhých tratiach sa stala majsterkou Slovenka viac ako 20-krát. Na konte má viacero úspechov, ktoré si špeciálne váži, napríklad 4. miesto na Majstrovstvách Európy na 50 km, či bronz z Európskeho pohára v súťaži družstiev. Jednoznačnou métou pre športovcov sú však olympijské hry. „Za môj najväčší úspech považujem štvornásobnú účasť na olympijských hrách,“ netají ani Mária. Ako však dodala, všetky preteky pre ňu boli dôležité, pretože chcela vždy vyhrávať.

Na prvú olympiádu zamierila ako 23-ročná síce natešená, ale zároveň s veľkým rešpektom a stresom. Rešpekt bol aj pred tohtoročnými hrami v Paríži, ktoré však boli naozaj výnimočné. „Bola som na seba hrdá, že sa mi tam podarilo kvalifikovať po materstve. Limity sa sprísnili, počet pretekárov znížili. V Tokiu nás bolo 60, teraz len 48 a o to viac si cením, že som opäť mohla pretekať s najlepšími,“ uviedla Mária.

K vrcholovému športu sa teraz vrátila už ako mama. „Keď som odchádzala na materskú, vravela som, že by som sa rada vrátila späť do sveta športu, ale nie na úkor dieťaťa,“ povedala nám. Syn Alex je však poslušné dieťa a svojej mamine to celé uľahčil. Navyše sa mohla spoľahnúť na podporu rodiny. „Som im nesmierne vďačná a aj vďaka nim som si splnila ďalší olympijský sen.“

Keď zistila, že je tehotná, plánovala športovať, kým sa bude dať. Od tretieho mesiaca jej to však neodporúčali, a tak pribrala 15 kilogramov. Najviac problémov mala s poslednými tromi. „Ono to možno vyznie, že čo sú tri kilá, ale pri vytrvalostnom športe to človek cíti riadne. Zo začiatku som potrebovala nabrať kondíciu, čiže to riadne bolelo. Cítila som sa presne tak, ako keď človek začne behávať od nuly,“ priznala. Mária potrebovala približne trištvrte roka, kým sa dostala opäť to tej formy s ktorou odchádzala na materskú.

Po narodení synčeka hovorí, že je v prvom rade mama. Po tréningu nenasleduje relax ako kedysi, a tak má niekedy pocit, že vlastne trénuje po celý deň. „Ale nemenila by som to, je to úplne iné a mám pocit, že aj po mentálnej stránke som začala inak vnímať šport a samotné pretekanie a myslím si, že tam je ten dôvod môjho zlepšovania sa,“ povedala nám.

Úplne neuveriteľne zneli správy, že Márii v cieli tohtoročných olympijských pretekov namerali viac ako 40-stupňovú horúčku. Ako nám však vysvetlila, nešlo o chorobu. „Na štart som nastupovala úplne zdravá. V daný deň sa riadne oteplilo, trať bola náročná a snažila som sa dať zo seba maximum, čo viedlo k tomu, že môj organizmus sa prehrial. Čiže nešlo o bežnú horúčku, ako keď je človek chorý, ale vnútorné prehriatie organizmu,“ priblížila svoj stav.

Ako dodala, pre takýto vytrvalostný šport sú ideálne podmienky do 20 stupňov, pod mrakom s miernym mrholením. Vtedy sa telo neprehrieva. Napriek zložitým podmienkam sa však celý čas sústredila len na preteky. „Vôbec som nepomyslela nato, že by som vzdala,“ vyhlásila bez zaváhania. Hoci sa necítila najlepšie, mala pred sebou jednoznačný cieľ – predbehnúť ešte aspoň maďarskú pretekárku. „A tak som išla nad svoju hranicu a tak to aj dopadlo. Bola som na 34. mieste, je to moje najlepšie umiestnenie na olympiáde a ešte aj najlepší dosiahnutý čas,“ dozvedeli sme sa.

Mária by sa rada kvalifikovala na Majstrovstvá sveta v Tokiu, ktoré sa konajú budúci rok. Zatiaľ nie je rozhodnutá, či si vyberie trať na 20 alebo 35 kilometrov. „Dávam si čiastkové ciele, predsa roky pribúdajú a môj organizmus sa už neregeneruje ako kedysi a Alexko je čstále aktívnejší, tak niekedy mám naozaj čo robiť,“ povedala, ale s veľkým s úsmevom.

Ako sme sa dozvedeli, na ďalší olympijský cyklus sa už naša chodkyňa nechystá. Podľa zdravia a chuti vidí svoju kariéru ešte na rok či dva. „Budem to riešiť po skončení ďalšej sezóny,“ uviedla.