Matka najkrutejšieho diktátora: Klára Hitlerová zomrela náhle a zo slov jej syna mrazí!

Klara sa narodila 12. augusta 1860 v rakúskej obci Spital. Vyrastala v skromných pomeroch a už od mladosti bola známa svojou zbožnosťou a pracovitosťou. Ako šestnásťročná začala pracovať ako slúžka v domácnosti svojho príbuzného Aloisa Hitlera, s ktorým sa neskôr zosobášila. Ich manželstvo bolo poznačené vekovým rozdielom a prísnosťou Aloisa, no Klara ostávala verná a oddaná manželka.

Klara porodila šesť detí, no len dve – Adolf a Paula – sa dožili dospelosti. Straty detí ju hlboko zasiahli, no o to viac sa upnula na svojho syna Adolfa. Svedectvá hovoria o jej nekonečnej láske a starostlivosti. Rodinný lekár Eduard Bloch ju opísal ako „tichú, sladkú a láskavú ženu“. Adolfovo detstvo bolo poznačené prísnosťou a tvrdosťou jeho otca Aloisa. Ten bol známy svojou autoritatívnosťou a často trestal svoje deti fyzicky. Klara sa snažila chrániť Adolfa pred otcovým hnevom, no jej možnosti boli obmedzené. Po Aloisovej smrti v roku 1903 sa vzťah medzi Klarou a Adolfom ešte viac prehĺbil.

V roku 1907 bola Klare diagnostikovaná rakovina prsníka. Adolf, vtedy osemnásťročný, bol pri nej počas celej choroby. Jej smrť ho hlboko zasiahla. Vo svojej knihe Mein Kampf napísal: „Som vďačný za toto obdobie môjho života, pretože ma otužilo a umožnilo mi byť takým tvrdým, aký som dnes. A som ešte vďačnejší, že som tak bol uchránený pred prázdnotou pohodlného života a že miláčik matky bol vytrhnutý z nežného náručia a vydaný Naproti osudu ako k novej matke. Hoci som vtedy proti tomu vzdoroval ako proti príliš krutému údelu, som vďačný, že som bol vrhnutý do sveta biedy a chudoby a tak som spoznal ľudí, za ktorých som mal neskôr bojovať.“ Niektorí psychológovia sa domnievajú, že Hitlerov silný vzťah s matkou a zároveň nenávisť k otcovi mohli prispieť k jeho neskoršiemu správaniu. Teórie hovoria o možnom Oidipovskom komplexe, kde sa syn identifikuje s matkou a vníma otca ako rivala.

Po jej smrti sa mladý Adolf ocitol v existenčnom aj duševnom vákuu. Mal za sebou dva neúspešné pokusy o prijatie na viedenskú výtvarnú akadémiu a jedinú oporu – matku – stratil. Odišiel do Viedne, kde žil v biednych podmienkach – prespával v útulkoch pre bezdomovcov, živil sa predajom vlastných kresieb a čelil sociálnej izolácii. V tomto období uňho dochádza k zásadným zlomom: začína v sebe živiť hlboký hnev, frustráciu z osobného zlyhania, pocity poníženia a zároveň túžbu po výnimočnosti a uznaní.

Psychológovia a historici sa zhodujú, že práve tieto roky sú kľúčové pre formovanie Hitlerovho svetového názoru. V meste multikultúrnej Viedne narastá jeho antisemitizmus, presviedča sa o nadradenosti germánskej rasy, buduje si obraz nepriateľa a začína veriť v silu autoritárskeho vodcu ako jediného riešenia chaosu. Smrť matky tak neznamenala len osobnú tragédiu, ale aj odštartovanie ideologickej radikalizácie, ktorá o niekoľko desaťročí vyústi do jednej z najtemnejších kapitol dejín ľudstva.