Môže za to náhoda. Katka sa s rodinou odsťahovala zo Slovenska. Neuveriteľné dobrodružstvo...

Katarína pracuje ako takzvaná transformačná mentorka. Počas pandémie kovidu žila s manželom a ich troma deťmi v prenajatom dome v Bratislave. „Vlastnila ho sympatická stará pani. Nemala blízku rodinu a prisľúbila nám, že v dome môžeme ostať, kým bude žiť,“ začína svoje rozprávanie Katarína.

Lenže život zamiešal karty inak. Dom sa babička rozhodla zrazu nečakane niekomu darovať a Katarína s rodinou sa potrebovala odsťahovať. „Keďže bola pandémia, možnosti nájsť si v krátkom čase nové bývanie boli dosť obmedzené,“ hovorí Katka. „Zo žartu som vtedy manželovi povedala, že ak sa máme znova sťahovať, tak môžeme rovno na Bali. A hoci je môj muž skôr domased, tento nápad ho nadchol natoľko, že začal zisťovať možnosti,“ smeje sa a tvrdí, že nikdy predtým na Bali neboli, a tak sa dohodli, že život v Indonézii si musia najskôr vyskúšať. Z troch pôvodne plánovaných mesiacov sa však stali tri roky.

Za ten čas sa im podarilo krajinu spoznať natoľko, že Katka môže poľahky vyratúvať rozdiely.  
„Je ich veľa. Asi najdôležitejším je rozdielne nastavenie ľudí tam a u nás. Ľudia na Bali sú takmer výlučne hinduisti a ich náboženstvo ich v mnohom podmieňuje. Sú milí, priateľskí, vychádzajú v ústrety nielen cudzincom, ale aj sebe navzájom,“ vyratúva. Zamračených ľudí tam takmer nestretnete, v reštaurácii alebo hoteli budete mať neporovnateľne príjemnejšiu skúsenosť ako je zvykom v Európe. Je tam na naše pomery veľmi bezpečne, násilie vôbec nie je súčasťou ich kultúry, bežne sa tam napríklad vôbec nezamykajú domy. 

Na druhej strane bezpečnosť, ako ju chápeme v Európe, prakticky neexistuje. V aute je bežné cestovať bez pásov, detské sedačky tam Katarína nevidela. A rozdielov je oveľa viac: „Bežne napríklad vidíte miestnych predávať kuracie mäso bez akéhokoľvek balenia. Je vystavené na slnku aj niekoľko hodín. Alebo vidíte jazdiť na mopede päť ľudí naraz.“ Ďalším zásadným rozdielom je, že Balijci, na rozdiel od nás, stále žijú v úzkych komunitách. Celá širšia rodina žije v jednom priestore. Vstávajú o tretej ráno, aby mohli pomôcť susedom čosi nachystať a potom idú do práce. Tá je mimochodom na Bali na naše pomery mimoriadne zle ohodnotená, minimálna mzda je asi 150 eur.

Výsledok? „Preto má mnoho cudzincov, vrátane nás, možnosť zamestnať viacerých ľudí v domácnosti a zaplatiť im oveľa štedrejšie, a pritom na európske pomery je to stále veľmi výhodne. Tak majú prišelci štandardne upratovačku, kuchára, dve-tri opatrovateľky a dokonca aj šoféra,“ vysvetľuje Katarína.
Na Bali sú však aj veci, ktoré jej chýbajú. Sú to divadlá, múzeá a galérie. Vždy, keď pricestujú späť na Slovensko, nájdu si čas na ich návštevu, lebo kultúra a umenie na Bali sú celkom iné a pre nás veľmi exotické. Pre cudzinca to je skôr atrakcia.

Katka si tamojšiu klímu pochvaľuje. „Milujem teplo a vyhovujú mi stále celoročné teploty. A oceňujem to aj ako mama. Deťom stačí tričko a krátke nohavice.“ Kvôli škole pre deti nebývajú pri mori: „Sme severnejšie, vo vyšších polohách, kde je teplota aj vlhkosť vzduchu oveľa prijateľnejšia. Pláž, na ktorej sa môžu kúpať aj deti je od nás asi hodinku cesty.“ 

Čo sa týka stravy, na jej veľké prekvapenie sa miestni nestravujú nijako zvlášť zdravo. Základom jedla je ryža, ktorú v rôznych variáciách často jedia celý deň. A to aj napriek tomu, že indonézska kuchyňa je veľmi pestrá a mimoriadne pikantná. Katka vraví, že pikantnú stravu nevie stráviť. „Typické miestne jedlá nie sú teda moje obľúbené, na rozdiel od môjho manžela, ktorý chilli obľubuje. To je aj dôvod, prečo máme aj my vlastného kuchára...“
 
Katka má rada jedlo, ktoré sa vola chapchay, je to zelenina v omáčke s ryžou. Veľa sa v miestnej kuchyni používa kokos, ale väčšinou na slano. „Samozrejme, miestna kuchyňa má aj svoje špecifiká. Jedia sa tu kuracie nohy, prasacie uši, dokonca aj veľké chrobáky. Z toho som ja nič neskúšala,“ hovorí s úsmevom.

Doprava na Bali je naozaj veľká výzva. Vlaky tam nemajú, tak sa deje všetko na cestách. Drvivá väčšina miestnych jazdí na motorke, neraz vidíte jazdiť aj deti alebo teenagerov. A auto? To je na Bali znakom statusu a je to luxus, ale občas aj poriadna oštara. „Cesty sú často preplnené, ísť autom znamená predĺžiť si cestu aj na dvojnásobok,“ vysvetľuje.  Pravidlá cestnej premávky tam totiž neexistujú, dodržujú sa nanajvýš semafory. Navyše cesty sú neraz také úzke, že sa tam sotva zmestí jedno auto.

Bali je tropický ostrov, a tomu zodpovedá aj fauna a flóra. „Do lesa je prakticky nemožné ísť, keďže je tam nedostupná džungľa a veľmi strmé svahy. Ale džungľa rada príde aj k vám domov,“ vysvetľuje Katarína. Bežné sú tam jašteričky, ktoré máte v izbe či chcete alebo nie. Neraz sa tam dostanú aj väčšie jaštery, takzvaní tokke. Vydávajú strašidelný zvuk, ale nebezpeční nie sú.

Horšie je to so škorpiónmi, ktorí síce nie sú smrteľne jedovatí, ale ich uštipnutie vraj neskutočne bolí a človek neraz končí v nemocnici: „Tých sme mali v prvom balijskom dome a zaútočili sme na ne papučou,“ smeje sa a vyratúva ďalšie Balijské nebezpečenstvá: „Jedovaté sú ale mnohé hady, na tie si treba skutočne dávať pozor. Tie ale do domov lezú len zriedka, hoci aj to sa nám už stalo - videla som plaziť sa hada do spálne, kde spala moja vtedy trojročná dcéra. To bol veľmi nepríjemný zážitok. Dcéra bola v poriadku, horšie to už bolo s hadom, miestni s ním nemali zľutovanie.“ 

V dome, kde žijú teraz, ich zasa pravidelne navštevujú opice, keďže bývajú blízko džungle. Tie dokážu byť tiež nebezpečné, ale našťastie sú od predchádzajúcej majiteľky vytrénované a nejdú do záhrady ani do domu. Najnebezpečnejším tvorom na Bali je ale paradoxne komár. Tých je tam naozaj veľa a prenášajú rôzne tropické choroby, napríklad horúčku denge...

Katka vraví, že pre cudzincov je veľmi náročné sa v Indonézii zamestnať. „Bežne nám tam nie je povolené pracovať, skôr je možné podnikať, ale to vyžaduje pomerne veľké investície,“ vysvetľuje. „Preto väčšina cudzincov, ktorí na Bali žijú, pracujú online - tak ako my.“ Tak ak niekto nad životom na Bali premýšľa, Katarína odporúča zabezpečiť si prácu a zdroj príjmu tak, aby sa dala vykonávať online...