Mŕtvy horolezec aj pád do neznáma. Lucia zdolala Mount Everest!

Lucia miluje horolezectvo a má za sebou okrem Everestu už veľa náročných výziev. Aj napriek tomu, že s horolezectvom začala len pred ôsmymi rokmi, pokorila už Aconcaguua - najvyšší vrchol Ameriky, Mera Peak v Nepále, ale aj Mont Blanc.

O Luciiných prípravách na výstup sa dozviete v tomto príbehu.

„Mala som pred výstupom rešpekt a úctu, ale samozrejme aj zdravý strach,“ začína rozprávanie a výstupe svojho života Lucia. Sú to hory a tam si nikto nie je istý. Treba dávať neskutočný pozor. „Khumbu ľadovec bol pre mňa asi najobávanejšia časť, keďže sa bez varovania hýbe. Hrozí, že sa zrútia seraky, teda obrovské ľadovcové kusy a nečakane vytvoria trhliny,“ vysvetľuje horolezkyňa a rozpráva o nástrahách, ktoré na odvážlivcov Mount Everest pripravuje: „Tiež sa tu prechádza po rebríkoch, ktoré kvôli aktívnemu pohybu ľadovca skončia prichytené len na lanách. No aj vďaka mentálnej príprave som ho zvládla dokonca s potešením,“ vraví.

Podľa Lucie je veľmi dôležité dávať pozor aj na miestach, kde terén vyzerá ľahko. Tam sa môže kdekoľvek stať, že sa človek nečakane preborí do ľadovcovej trhliny. A stalo sa to aj jej...

Najhoršie je to vraj paradoxne na najľahších úsekoch. A svoje o tom vie aj Lucia. Bolo to cestou dolu po úspešnom výstupe. Bola nadšená z veľhôr aj pohľadov, ktoré jej Everest ponúkol, tak sa na jednom úseku pustila šliapať snehom sama. Terén totiž vyzeral relatívne bezpečne a zrazu...

„Celou nohou som sa prepadla do trhliny a skončila som zaborená v diere až po pás,“ spomína na nebezpečnú situáciu. „Zakričala som na šerpu. Ten bol však ďaleko predo mnou na to, aby sa na mňa pozeral. Bála som sa pohnúť, hrozilo, že sa prepadnem úplne.“ Pomoc neprichádzala, jej skupina sa vzďaľovala, tak Lucii nezostávalo nič iné, len si pomôcť, ako sa dá: „Musela som sa napokon aj tak vytiahnuť sama. To ma celkom prebudilo. A pritom to vyzeralo ako veľmi bezpečné miesto.“

Vráťme sa však späť na čas krátko pred výstupom. Napriek tomu, že boli horolezci naň dokonale pripravení, príroda to chcela inak. Lebo počasie si nikto nevyberie...

„Pri odchode zo štvrtého tábora sa nám zhoršovalo počasie. Stále som čakala, že pri východe slnka sa to zlepší, ale nestalo sa tak,“ spomína Lucia a vraví, že teploty dosahovali takmer mínus 40 stupňov a poriadne fúkalo. „Dokonca som pri Hillaryho výšvihu uvažovala, či sa kvôli počasiu nemáme otočiť ešte pred dosiahnutím vrcholu,“ priznáva horolezkyňa, ktorú jej šerpa Rinjin našťastie ubezpečil, že to zvládne. Ťažké bolo práve aj na tomto mieste čeliť smrti.

To miesto bolo celé zľadovatené a Lucia si musela veľmi dobre rozmyslieť, kam položí nohu a ako nájde správny balans: „Pri tom sa mi stalo niečo, čo som vôbec nečakala. Keď som sa pozrela pod seba, uvidela som mŕtveho horolezca, ako pokojne hľadí na nebo. Toto je niečo, čo v sebe stále spracovávam.“
Tak keď nevidela, že by sa otáčali ostatní skúsení horolezci, pokračovala ďalej aj ona s tým, že si v duchu hovorila, že to zvládne, aj keď občas vyzeralo všetko úplne inak na Lucia bola chvíľami na konci so silami.

 Ako teda prebiehal samotný výstup? „Už v prvom tábore, keď sa telo potrebovalo aklimatizovať, som v jeden pre mňa nekonečný deň po nočnom výstupe bojovala sama so sebou a s mojimi negatívnymi myšlienkami,“ hovorí. „Tie do mňa neustále dorážali. Cítila som sa nesmierne unavená a musela som odbíjať negatívne myšlienky, ktoré mi hovorili, že to nezvládnem.“

Horolezcom ani zamak nenahrávala ani samotná príroda a stavala pred nich mnoho prekážok. Počas samotného konečného výstupu na vrchol sa na poslednú chvíľu zmenilo počasie. Vietor dorážal rýchlosťou 40 až 50 kilometrov za hodinu. Do tvárí im metal sneh. Podmienky na výstup boli naozaj ťažké. Našťastie sa výprava vrátila do základného tábora živá a zdravá, aj keď s malými „suvenírmi“, ktoré si pre nich pripravila najvyššia hora sveta. Luciin šerpa Rinjin si domov odniesol omrzlinu na prste a Lucia mala „suvenír“ v podobe červenej tváre: „Mala som omrznuté líca. Vravím tomu, že som dostala malý bozk od Everestu,“ hovorí s úsmevom horolezkyňa.

Everest bol teda na slovenských horolezcov pomerne vľúdny. „Deficit kyslíka nemal počas výstupu nikto. Len na vrchole jeden šerpa stratil časť kyslíkovej masky a teda musel zostupovať bez podpory kyslíka,“ Výsledok? „Začala sa mu zhoršovať koordinácia, ale našťastie iný šerpa Kami Rita, mal náhradnú masku, takže všetko dopadlo dobre.“

Medzi najnebezpečnejšie miesta na Evereste patrí ľadovec Khumbu s mnohými rebríkmi a hlbokými trhlinami v ľade. Je to úsek cesty, ktoré aj Lucia prešla viackrát a vždy s obrovským rešpektom, ale aj s s radosťou z prekonávania tejto technicky náročnej prekážky. „Výstup bol síce náročný, ale o to viac som si užívala všetko, čo mi hora ponúkla - neskutočné výhľady, prírodu, ticho a pokoj,“ vraví.

Ako dlho im výstup na najvyššiu horu sveta trval? Lucia to vie presne: „Prvá časť - zo základného tábora do tábora číslo jeden, trvala s filmovaním šesť hodín. Najťažší v tomto úseku je prechod cez ľadopád Khumbu,“ vraví. Do tábora číslo dva im to trvalo asi 2,5 hodiny. Lucia mala skvelého šerpu, ktorý z nej vytiahol všetko, aj rýchlosť. V druhom tábore prespali a potom smerovali ich kroky k táboru číslo tri. Výstup im trval asi šesť, možno sedem hodín. Prespali aj v treťom tábore a do štvrtého im to trvalo ďalších približne sedem hodín.  

„Boli sme extrémne unavení. Ja aj extrémne hladná, čo je celkom nezvyčajné na tieto výšky,“ spomína. Na vrchol plánovali vyraziť okolo dvadsiatej hodiny, no stan opustili až o pár hodín neskôr, takže im po ceste nehrozili ani „zápchy“. Lucia vysvetľuje: „V tomto tábore, kde začína zóna smrti, sa nedá veľmi dobre spať. Hoci, na chvíľu som si asi aj zdriemla, lebo si pamätám moment ako som sa zrazu strhla. Napriek bolestiam a únave si spomínam aj na pocity odhodlania a vzrušenia dokončiť, čo som začala. Opakovala som si, že ma čaká len ďalších pár hodín, ktoré musím pretrpieť (oproti už investovaným mesiacom do tohto projektu) a všetko potom pôjde ,dolu kopcom´.“ 

Po pár hodinách oddychu v poslednom tábore sa teda vydali na cestu: „Zo štvorky sme na samotný vrchol vyrazili 11. mája asi o 22,30. Na vrchol sme prišli na druhý deň 12. mája o 7:25 miestneho času,“ poskytla nám údaje o výstupe Lucia. Na samotnom vrchole žiaľ strávili len krátkych 5 či 10 minút. Mali naozaj zlé počasie a fúkal silný vietor. Zo samotného vrcholu teda nemali dobrý výhľad, zostup z hory im však neskôr výhľady neodoprel. A vraj boli naozaj nádherné...

Vraví sa, že vyšliapať na horu je ľahšie, ako samotný zostup dolu. „Je to občas naozaj tak. Zostup je ťažký najmä preto, že je už človek neskutočne unavený a môže strácať sústredenosť. Ja mám však benefit, že mne sa z kopcov a hôr ide ľahšie ako mnohým iným ľuďom,“ prezrádza.

Výstup na Mount Everest ju nabudil a chce zdolávať aj ďalšie výzvy. „Ak by som si dala od hôr pokoj, to by bolo akoby mi chýbal kúsok mňa,“ povedala. Hory si zamilovala už pred rokmi a výstup na Everest isto nebol posledný. Dnes však nevie povedať s určitosťou kam povedú jej ďalšie kroky. Určite sa chce do osemtisícoviek vrátiť. Možno to bude Koruna Zeme (7 Summits). Láka ju Antarktída, či Vinson Masiff...