Nepotopiteľná Molly Brown naozaj žila. Poznáte jej príbeh?

História ju pozná ako nepotopiteľnú Molly Brown. Prezývku však získala až po smrti... 

Molly bola dcérou radového robotníka. Jej rodina bojovala o každý cent a podobne ako mnohí z jej súrodencov, aj ona bola od 13 rokov nútená pracovať v továrni, aby priniesla do rodinného rozpočtu zopár drobných. Hoci trpela rovnako ako väčšina jej rovesníkov, Molly mala v niektorých smeroch šťastie. Jej rodičia boli na tú dobu pokrokoví a deťom dopriali vzdelanie. Keď mala 18 rokov, spolu s bratom Danielom, sestrou Mary Ann a jej manželom Johnom sa presťahovala do Leadville v Colorade.
Tam sa do nej zaľúbil istý bohatý muž, ona však milovala baníka Jamesa, tak sa ocitla v ťažkej situácii. 

Bohatstvo či láska? Srdce napokon zvíťazilo nad rozumom a Molly sa rozhodla, že jej bude lepšie s chudobným mužom, ktorého milovala, ako s bohatým, ktorého peniaze ju priťahovali. Tak sa vydala za Jamesa Browna. Mladí manželia dlho treli biedu. Ich životy sa zmenili v roku 1893 po tom, ako pomohol James svojim zamestnávateľom, spoločnosti Ibex Mining Company, odhaliť zlatú žilu v bani Little Jonny. Za objav bol odmenený 12 500 akciami spoločnosti a miestom v predstavenstve. Cez noc sa teda z Brownovcov stali milionári. 

Molly sa odvtedy začala angažovať nie len v spoločenskom živote (dokonca sa stala zakladajúcou členkou Denverského ženského klubu), ale aj v politike. To sa jej mužovi nepozdávalo a v snahe zachrániť manželstvo a priviesť ju na iné myšlienky, začali cestovať. V roku 1902 sa vydali na cestu, ktorá ich viedla cez Írsko, Francúzsko, Rusko, Japonsko a Indiu. Nepomohlo to a tak v roku 1909, po 23 rokoch manželstva, podpísali súkromnú dohodu o odlúčení. Nešlo teda o rozvod, len o dokument o tom, ako budú rozdelené rodinné financie a majetok. Molly dostala peňažné vyrovnanie, zopár sídiel a nárok na mesačný príspevok vo výške vtedajších 700 dolárov, čo je v súčasnosti viac ako 20-tisíc dolárov. Tak mala dostatok peňazí na spokojný život.

Keď White Star Line spustila na vodu Titanic, pre ľudí mala byť jeho prvá plavba zo Southamptonu vo Veľkej Británii do New Yorku v USA životným zážitkom. Na palube Titanicu si chceli užiť luxus, byť videní a užiť si plavbu na „nepotopiteľnej lodi“. Dôvod Molly Brownovej bol iný. Začiatkom roku 1912 bola so svojou dcérou v Paríži, keď dostala správu, že jej najstaršie vnúča je v Amerike vážne choré. Zarezervovala si teda lístok na prvú linku smerujúcu do New Yorku, náhodou to bol Titanic. A tu niekde sa naozaj začína príbeh nepotopiteľnej Molly Brownovej.

14. apríla 1912 o 23:40 jedna z pozorovateľní Titanicu zbadala pred loďou ľadovec a spustila poplach. Posádka vykonala úhybné manévre, ale na zmenu smeru gigantického parníka už bolo neskoro. Ľadovec urobil po náraze na pravom boku lode ohromné škody a odsúdil loď a jej pasažierov na hrozný osud. 

Prova Titanicu za niekoľko desiatok minút klesla tak hlboko, že jej korma bola zdvihnutá takmer vertikálne a vytvorila tak obraz veľkého kovového mrakodrapu v severnom Atlantickom oceáne. 15. apríla 1912 o 2:20 zmizol pod hladinou... 

Ani príbeh o ostražitej hliadke, ktorú vo veľkofilme zachvátila hrôza, keď v dráhe lode uvideli ľadovec, nie je úplne nepravdivá. Posádka Titanicu dostala najmenej šesť varovaní od iných lodí prechádzajúcich oblasťou. Kapitán Edward Smith ich ignoroval a prikázal posádke pokračovať v plavbe plnou rýchlosťou. 

V tom čase to nebola nezvyčajná prax, pretože ľadovce sa vo všeobecnosti nepovažovali za nebezpečné dokonca ani pri priamom zásahu. V roku 1907 sám kapitán Smith povedal, že si „nedokázal predstaviť nič, čo by spôsobilo potopenie lode." Žiaľ, mýlil sa. Na palube Titanicu bolo 2 224 ľudí, a iba 706 z nich prežilo cestu. Drvivá väčšina tých, ktorí zahynuli, boli cestujúci druhej alebo tretej triedy, ubytovaní najmä na spodných palubách veľkého parníka. 

Žiaľ, od nárazu po spustenie prvého záchranného člna na hladinu ubehla hodina. Ľudia si totiž mysleli, že ide len o cvičný poplach a rozhodli sa zostať v teple svojich kajút. A aj to spôsobilo, že nebolo dosť času na to, aby sa zabezpečilo, že budú všetky záchranné člny využité naplno. Mnohé boli zaplnené hlboko pod ich kapacitu a dva odplávali prázdne. To však nemenilo nič na fakte, že záchranných člnov bolo primálo. Aj keby sa v nich zaplnilo každé dostupné miesto, prežila by len polovica cestujúcich.

Molly Brownová bola jednou z pasažierov, ktorí mali to šťastie, že sa ocitli v relatívnom bezpečí záchranného člna, hoci ju vraj do neho museli nasilu posadiť, lebo sa snažila pomôcť iným. Záchranný čln číslo 6 bol teda únikovým plavidlom aj pre ňu, aj keď kapacita člna bola 65 ľudí.
Keď Titanic mizol pod hladinou, sedela Molly vo svojom záchrannom člne a videla okolo seba prázdne miesta. Okamžite začala žiadať, aby sa otočili a pokúsili sa vyzbierať ďalších pasažierov z vody.

Robert Hichens, starší dôstojník, ktorý v záchrannom člne velil, však odmietol doveslovať bližšie. Bál sa, že potápajúci sa parník vtiahne čln pod hladinu, alebo že ho prevalcujú plavci, ktorí sa snažia vyliezť na palubu. Molly sa s ním napriek tomu hádala. Nepomohlo jej to. Vraj zašla tak ďaleko, že schmatla veslo a sama sa pokúsila pádlovať späť k ponurej scéne. Nie je známe, kto nakoniec hádku vyhral, ​​ale verí sa, že tento hrdinský postoj bol veľkým faktorom pri zapísaní jej mena do histórie.

Záchranný čln číslo 6 vyzdvihol Cunardský parník RMS Carpathia, ktorý dorazil na miesto dve hodiny po tom, čo sa Titanic definitívne potopil. Ľudí, čo prežili, odviezli do New Yorku. Molly si uvedomovala, že mnohí pasažieri druhej a tretej triedy prišli pri nešťastí o všetko, tak
so svojimi spolucestujúcimi v prvej triedy vyzbierala 10-tisíc dolárov na ich podporu. 

V New Yorku s ňou aj vďaka tomuto činu urobili rozhovor novinári, ktorí túžili po zdrvujúcom príbehu. V jednom z príbehov sa mala práve Molly nazvať nepotopiteľnou...

Alebo to tak nebolo? Alternatívna teória naznačuje, že túto frázu v skutočnosti prvýkrát vytvorila Polly Pry, novinárka z miestneho plátka, kde v stĺpci určenom na klebetenie ironicky nazvala Molly nepotopiteľnou. Nech je pravda o pôvode jej prezývky akákoľvek, Molly žila ešte ďalších 20 rokov a ako o nepotopiteľnej sa o nej naozaj začalo hovoriť až po jej smrti.

Zdroj: https://en.kckingdom.com/