Nevšedná rekordmanka. Monika ukázala svetu, že sa to naozaj dá a zvíťazila!

Tam robila v čokoládovni a stála za pásom 8 hodín denne. Bola baličkou. Práca bola namáhavá, tak sa poobzerala po niečom menej náročnom. Dnes pracuje ako kontrolórka v automobilovom priemysle, vychováva dve deti, syna Maroša, ktorému je 14 rokov a 11-ročnú Moniku.  

Monika sa nezastaví. Aby boli deti spokojné a nič im nechýbalo, robí od svitu do mrku a popritom stíha športovať – najmä v prírode. 

Má heslo, podľa ktorého sa snaží žiť: „Život je boj a kto nebojuje, nevyhráva,“ tvrdí. Tentokrát však porazila samu seba v naozaj nevšednej disciplíne. Za jedinú sobotu zabehla 100 kilometrov!

Rozbehla sa ráno, a sto kilometrov dokončila tesne pred polnocou. Topánky drala na bežeckom páse takmer 16 hodín a patrí jej za to slovenský rekord. Ako prvá Slovenka totiž zabehla náročný beh v priestoroch fitnes centra a nie v prírode, ako obyčajne. 

Táto bežecká disciplína „patrí“ vraj najmä mužom. A aby to nebolo len o mužských výkonoch, predseda Športovej nadácie Kotrmelec a prvý držiteľ rekordu v behu na bežeckom páse, Tony Reichmann, vypísal výzvu ženám a Monika ju prijala.

Bola však, keďže je skúsenou bežkyňou, rýchlejšia, ako jej súperky? „Jej čas je ustanovujúci Slovenský rekord pre ženy v behu na 100 kilometrov na bežeckom páse,“ vysvetľuje Tony. „Môj ustanovujúci Slovenský rekord bol minulý rok už dvakrát prekonaný, čo ma veľmi teší. Bola tým vytvorená nová ultrabežecká disciplína a prvá žena tomu pridala tú správnu hodnotu.“  

A čo Monika? Aj napriek tomu, že zanechala za sebou ostatné súťažiace, tvrdí, že jej čas mohol byť lepší. „Keď má žiadna iná žena neprekoná určite budem svoj čas ešte vylepšovať,“ dáva si predsavzatie. Nečudo. Monika je zvyknutá na dlhé pochody, prechádzky, tréningové behy a aj v práci sa veľa nachodí, tak rozhodne tvrdí, že svalovicu nemáva. 

Čo však bolo počas nezáživného behu na páse najhoršie? „Ani jeden kilometer nebol najhorší, hlavu a nohy som mala správne nastavené. Nič má nebolí ani nebolelo,“ vraví a dopĺňa, že to bolo možno aj nepretržitým tréningom.  Doma má bežecký pás. Kúpila si ho ešte počas pandémie a trénovala na ňom veľa s hodinkami na ruke. Priznáva však, že počas súťaže mohla hodinky zahodiť, realita je totiž vždy úplne iná.  

Pripraviť sa totiž na nepretržitý 100 kilometrový beh je poriadne náročné. Aj napriek tomu, že Monika nie je v behu žiadna začiatočníčka, nič nenechala na náhodu a najskôr sa „otestovala“ v iných bežeckých súťažiach: „Dala som na páse dva ultra maratóny, čo je 50 kilometrov. A odbehla som na bežeckom páse aj dva maratóny, 5 a 10 kilometrové polmaratóny aj ďalší s dĺžkou 30 kilometrov,“ rekapituluje bežkyňa. Čo však ide človeku hlavou, keď beží 16 hodín? Ako si kráti čas? „Bola tam super atmosféra, tak som sa nenudila,“ vraví Monika. „Počúvala som hudbu, rozprávala som sa s Tonym. Tak to utieklo rýchlo.“

Napriek všetkému však dáva Monika prednosť behu v prírode. Tak môže porovnávať výhody a nevýhody behu na bežeckom páse... „Výhody? Nie sú žiadne,“ tvrdí. „Je to náročný beh, tvrdá drina, nie je to len tak zadarmo.“ Hlava musí byť nastavená a nohy musia byť vo skvelej kondícii. „Vonku to funguje inak. Čerstvý vzduch, príroda a okolie, ktoré môžete počas behu pozorovať...“ Zdá sa teda, že ide o dve neporovnateľné disciplíny.

„Na beh na bežiacom páse sa musíte tiež dôkladne pripraviť,“ tvrdí. Dôležitá je nie len kondícia, ale aj psychická príprava a v neposlednom rade kvalitná obuv. Dôležité je mať na nohách botasky, v ktorých sa cítite dobre a nezabudnúť dostatočne jesť a piť. „Ja som mala strašnú chuť na kolu a nealko ovocné pivo, inak na nič zvláštne,“ smeje sa žena, ktorá o sebe netají, že beh miluje. „Beh mi dáva veľa pozitívnej energie, kontakty so športovcami, super pocit, akési znovuzrodenie a vyčistenie hlavy aj tela a v neposlednom rade regeneráciu. Počas behu prichádzam na iné myšlienky...“

Viac fotografií nájdete v našej galérii.