Odmietala vydaj z rozumu: Spisovateľka Božena Slančíková-Timrava verila na pravú lásku

Vzdelanie získala v rodisku, neskôr deti učil ich otec, potom Božena ukončila 4. triedu meštianskej školy v Banskej Bystrici. Nikdy sa nevydala a celý život sa topila v existenčných problémoch. Bola spoločníčkou vdovy v Dolnom Kubíne, v martinskom Slovenskom národnom múzeu sa starala o zbierky.

Keď sa roku 1909 po otcovej smrti presťahovala k bratovi Bohuslavovi na faru do Ábelovej, pokúšala sa stať poštárkou, nakoniec robila desať rokov opatrovateľku v materskej škole. Roku 1945 sa odsťahovala k neteri Zlate Petrivaldskej do Lučenca, kde 27. novembra 1951 zomrela. Tam ju aj pochovali.

Kto bol jej nápadníkom?
Božena Slančíková-Timrava sa odmietala vydať, lepšie povedané, vydať sa z rozumu. Túžila po veľkej láske. No slušní mládenci si jej srdce nedokázali získať, priťahovali ju „zlí chlapci“. Aj keď navonok chladná a cudná, predsa len v Ábelovej zahorela láskou k ľahtikárovi. Učiteľ Jozef Čipkay bol čiernovlasý a čiernooký, mladší od nej, rád si vypil a miloval poľovačky. V ničom sa na neho nedalo spoľahnúť.

Podľa jeho sestry Márie, za ktorou Božena chodila takmer každý deň, aby milovaného mala na očiach, bol jej brat veľký čudák. Vo svojom diele mu venovala pesničku Príď, Bacúr, prídi k nám a Čipkayov charakter dostal učiteľ Čierny v poviedke Všetko za národ. Podľa svojej netere Zlaty Petrivaldskej bola Timrava zaľúbená iba raz, do evanjelického farára zo Závady Štefana Algoevera, ale pytačky nevyšli pre jeho prostorekosť a chýbajúcu jemnosť. Navyše, hovorievala, že keby sa vydala, už by nemohla byť spisovateľkou.

Odkiaľ ten pseudonym?
V roku 1947 udelil prezident ČSR Božene Slančíkovej-Timrave titul národná umelkyňa. Spolu s Ľudmilou Podjavorinskou boli na Slovensku prvými ženami spisovateľkami, ktorým sa dostalo tejto pocty. O svojom pseudonyme napísala: „Meno mám zo studničky Timravy. Bola tam taká čistučká voda hôrna… Ti sa u nás vyslovuje mäkko. Nechcela som, aby ma poznali.“ So sestrou Irenou vydávala rodinný časopis Ratolesť, kde jej vyšla aj prvá poviedka Na vrchoch.

Znepriatelila si ľudí
Timravino dielo znamená vrchol slovenského realizmu, psychologizáciou postáv presahuje až do moderny. Debutovala roku 1893 v Slovenských novinách autobiografickou prózou Za koho ísť? Kritický a realistický opis slovenského života je najsugestívnejší v jej najznámejších prózach: Ťapákovci, Skon Paľa Ročku a Hrdinovia. Dedinský život zobrazovala cez vnútorný svet ľudí, kritizovala ich malomeštiacke neduhy a záporné vlastnosti.

Nechcela, aby iba trpne prijímali údery osudu, naopak, chcela, aby sa búrili proti životu, ktorý ich gniavil. Nebála sa ironicky vysmievať dobe a spoločnosti. Dokonalý opis postáv spôsobil, že často si znepriatelila ľudí, ktorí sa v jej dielach našli. Ohovárali ju aj preto, že bola starou dievkou a nemala deti. Boli aj takí, ktorí vo svojich rodinách o spisovateľke roky živili lživé fámy.

Piekla torty na svadby
V rodnom Polichne sa Timrava živila sama. Piekla celej dedine torty na svadby a krstiny, šila šaty, zhotovovala klobúky pre svoje sestry. Neskôr varila svojim synovcom a neteriam a zabávala sa s nimi. Neterinej dcérke Vierke vyrobila bábiku na hranie. Rada hrala žolíka. Božena Slančíková-Timrava mala povesť šikovnej a pracovitej ženy, bola však uzavretá a medzi inými ľuďmi sa veľmi neprejavovala. O to väčšmi v jej literárnej tvorbe zažiaril jej pozorovateľský talent.

Autor: Emil Babín
Foto: Profimedia