Cesta do PEKLA: Mladá Olga sa dostala až do koncentračného tábora, aby zachránila svoju lásku

Olga Watkins sa narodila v roku 1923 v Juhoslávii a vyrastala v chorvátskom Záhrebe, píše DailyMail. V roku 1943, počas druhej svetovej vojny, sa zaľúbila do maďarského diplomata Juliusa Korenyho, ktorého zatkli nacisti. Julius sa stal jej prvou láskou, hoci, ako sama priznala, na začiatku nebol práve jej typ. Avšak jeho nesebecká pomoc židovským príbuzným jej macochy ich zblížila.

Spoločne doručovali potraviny a peniaze pre rodinu ukrytú v psychiatrickej nemocnici vo Vrapči, kde riskovali život pod dozorom miestnych nacistických milícií. Napriek okolnostiam a vojnovým nebezpečenstvám sa ich vzťah prehĺbil, a keď bol Julius zatknutý, Olga zostala zničená a rozhodla sa ho nájsť.

Odvážna dievčina čelila početným výzvam, keď sa rozhodla vydať na pátranie po svojom snúbencovi. Jej cesta začala v Budapešti, kde bol Julius pôvodne zatknutý. Hoci všetci jej blízki ju považovali za bláznivú, odhodlane kráčala ďalej, veriaca, že to je jediný spôsob, ako ho znova vidieť. V tej dobe mala len 20 rokov, no bola ochotná riskovať všetko, čo mala, aby sa dostala k mužovi, ktorého milovala. Používala falošné mená a doklady, prekonala mnoho prekážok, bola dokonca zatknutá a na dva týždne uväznená. Napriek tomu pokračovala v pátraní, až sa dozvedela, že Julius bol presunutý do tábora Dachau v Nemecku.

Keď Olga konečne prišla do Dachau, ešte netušila, aké hrôzy ju čakajú. Vstúpila do mesta, ktoré na prvý pohľad pôsobilo idylicky, s dláždenými ulicami a peknými záhradami plnými kvetov. Prvý deň sa jej nepodarilo nájsť prácu, no na ďalší deň sa stretla s Helgou, mladou nemeckou dievčinou, ktorá jej povedala, že pracuje v koncentračnom tábore. Helga sa rozhodla Olge pomôcť a našla jej prácu v administratívnej časti tábora. Olga sa tak dostala do vnútra tábora, kde každý deň prežívala desivú realitu – mučenie, popravy a nesmierne utrpenie väzňov. Počas svojho prvého týždňa v Dachau sa jej podarilo nájsť Juliovu kartu. Zistila, že bol presunutý do tábora Ohrdruf ešte predtým, než do Dachau dorazila.

Život v Dachau bol plný neustáleho strachu. Hoci nebola väzňom, svedčila o neuveriteľnej brutalite – videla podvýživených väzňov, ako sa plazia po špinavej zemi za mrkvou, ktorá vypadla z nákladného auta. Videla, ako esesák zasadil smrteľný úder do hlavy muža, ktorý sa pokúšal dojesť túto mrkvu. Táto scéna ju hlboko zasiahla a často si kládla otázku, ako sa sama ocitla v takom hroznom mieste. Každý deň ju obklopovali scény smrti, hlad a strašné podmienky, pričom samotní pracovníci tábora pôsobili ľahostajne, akoby to, čo sa deje okolo nich, bolo normálne.

Hoci sa jej podarilo nájsť informácie o Juliusovi, jeho stopa sa stratila a Olga prepadla zúfalstvu. Napriek všetkým prežitým útrapám si uvedomila, že Július už nie je v Dachau, a začala plánovať opustenie tábora. V tej chvíli bola vyčerpaná a cítila hlboký smútok nad krutým osudom, ktorý ich oddelil. Po odchode z Dachau sa nakoniec dostala až do Buchenwaldu, kde našla svojho snúbenca v nemocnici, oslabeného, no stále živého.
Po ich znovuzjednotení sa Olga a Julius zosobášili a usadili sa v Budapešti. Ich šťastie však netrvalo dlho, pretože o niekoľko rokov neskôr ich rozdelila železná opona.

Olga sa v roku 1948 vrátila do Záhrebu navštíviť svoju rodinu, ale kvôli politickým okolnostiam sa už nemohla vrátiť do Maďarska. Nakoniec sa obaja usadili s inými partnermi a začali nové životy, no nikdy na seba nezabudli.
V 80. rokoch, po viac než troch desaťročiach odlúčenia, sa znovu stretli vďaka chorvátskemu novinárovi, ktorý našiel Olgin príbeh v Britskom múzeu vojnových dejín. Ich stretnutie bolo emotívne a krátke, pretože Julius v roku 1990 zomrel. Hoci ich životy neprešli bez ťažkých skúšok, Olgine spomienky na ich vzťah a hrdinské pátranie po milovanom mužovi zostali navždy živé. Svoj príbeh zachytila v knihe, ktorá sa stala svedectvom o odvahe, láske a sile človeka čeliť aj tým najhorším okolnostiam.