PEŠO ZA JEŽIŠOM za 40 dní: Náročná PÚŤ Ladislava Ziburu do Jeruzalema

Mama mu zakazovala cestovať na vlastnú päsť. A tak sa na prvú výpravu vydal až po maturite. Vyrazil smer Pyreneje. Po mesiaci a 900 kilometroch chôdze sa mu podarilo doraziť až k oceánu. O rok neskôr sa vydal s kamarátom Michalom do Ríma. Michal sa od neho odpojil v Innsbrucku a Ladislav musel 1 400-kilometrovú trasu zdolal sám.

Keď v roku 2013 chceli s Michalom doraziť k Severnému moru na bicykloch, do cieľa sa im nepodarilo dôjsť. Michal sa odpojil už v Prahe a Ladislav zablúdil. „K moru som síce prišiel, nie však k Severnému, ale Baltskému,“ priznáva. O rok neskôr chcel Ladislav uzavrieť trojlístok najvýznamnejších stredovekých pútí a vyraziť do Jeruzalema. Pre vojnu v Sýrii však musel cestovať autobusom k bulharsko-tureckým hraniciam, pešo dôjsť na letisko v Antalyi vzdialené tisíc kilometrov, odtiaľ preletieť do Izraela a pokračovať do Jeruzalema pešo.

Púť sa začína
Ladislav je asi 160 kilometrov pred Istanbulom a za sebou má zo dva dni chôdze v ťažkých turistických topánkach. Keď si ich pri napájadle vyzul a umýval nohy, chcel mu cudzí muž venovať svoje sandále. „Vezmi si moje topánky, ja si kúpim nové. Tvoje sú na Turecko priťažké,“ naliehal. „K dobrodincovi, ktorý mal nohy o štyri čísla menšie ako ja, som však bol neoblomný,“ vraví Ladislav. Dohodli sa teda na kompromise. Láďa si odniesol kilo marhúľ a zachránil topánky, s ktorými prešiel už tritisíc kilometrov.

Vo väznici
Zotmelo sa, a tak hľadal miesto na spánok. Uľahčil mu to dôchodca obývajúci búdu za mestom. „Radšej by som si ľahol vonku,“ vysvetľoval Ladislav hostiteľovi, prečo nechce spať na jeho preležanom gauči. Zaspať v záhrade mu trvalo sotva minútu.

Ďalší deň mu priniesol hneď niekoľko prekvapení. Stretol skupinu chlapcov, ktorí ho chceli okradnúť, či sa omylom dostal na diaľnicu. Krk si zachraňoval tak, že zišiel najbližšou odbočkou. Smerovala k väznici. „Zaklopal som na dvere, aby som sa spýtal na cestu do Istanbulu. Výsledkom bolo milé posedenie s trojicou po zuby ozbrojených strážcov.“

Nové topánky
Už na štvrtý deň sa Ladislavovi na nohách objavili pľuzgiere. Kombinácia uzatvorených topánok, štrnásťkilového batoha a rozpáleného asfaltu bola vražedná. „Tisíc kilometrov s nohami plnými pľuzgierov som si vyskúšal už na ceste do Ríma. Viem dobre, aké je to peklo,“ vraví Láďa. Pľuzgiere totiž bolia, keď na ne stúpite. Keď za deň prejdete štyridsať kilometrov, zabolia vás 73-tisíckrát.

Keď náš dobrodruh dorazil do akejsi dedinky a zrútil sa na stoličku v miestnej kaviarni, majiteľ sledoval, ako si ošetruje nohy. Priniesol mu kanvicu plnú ľadovej vody, ktorou mu ich začal bez slova polievať. V Istanbule zas Láďa stretol človeka, ktorý mu takisto vysvetlil potrebu nosiť menej ťažké topánky. „Zaobstaraj si nižšie,“ povedal a podal mu vizitku svojho kamaráta, ktorý má obchod s obuvou...

Bližšie k cieľu
Ubehlo zopár ďalších dní. Na 32. deň pešieho putovania bol Ladislav len vyše 10 kilometrov od Jeruzalema. Užíval si atmosféru nočnej Galiley do chvíle, kým sa pred ním neobjavila ohrada uzatvorená ostnatým drôtom namotaným na tyč.

Nezostalo mu nič iné, ako tyč odsunúť a do ohrady vstúpiť. Pred ním razom stálo stádo kráv. „V noci vidíte iba ich oči a neviete, ktoré z nich patria býkovi,“ hovorí cestovateľ. No osud ho za odvahu bohato odmenil. „Nad ohradou som zbadal trosky starovekého chrámu. Aspoň som sa na nich vyspal.“

Kúpeľ
Ďalší deň mu prichystal nové prekvapenie. „Predo mnou sa zjavila brána do národného parku, ku ktorej ma viedli značky Ježišovej cesty. Podo mnou sa rozprestieralo Galilejské jazero a avokádový sad.“ Zopár plodov si odtrhol.

Na desiatu sa zastavil pri špinavom jazere blízko mestečka Migdal, kde sa narodila Maria Magdaléna. Napriek tomu, že Ježišova cesta pokračuje ďalej na sever, Ladislav sa rozhodol z Migdalu vydať na juh. Cesta kopírovala dlhú pláž preplnenú ľuďmi, čo mu dávalo šancu sa prvý raz za pobyt v Izraeli umyť.

Chlpatí spoločníci
Až v meste Tiber sa Ladislavovi Ziburovi podarilo nájsť pláž vzdialenú od všetkého ruchu. Spoločnosť mu na nej robili len manželia, ktorí práve učili plávať svoje dieťa. Zaujal ich: „Moja snaha nedošľapovať na žiadny z tých vyše desiatich pľuzgierov budila dojem, že sa chodiť ešte len učím,“ smeje sa Ladislav. „Nakoniec som však uspel a z vody som vyliezol ako znovuzrodený.“

Keď padla tma, rozhodol sa prespať blízko banánovej plantáže pri ceste. Bolo to síce drzé, ale nijako zvlášť nebezpečné. Zo sadu ho nevyhnal strach z ľudí, ale niečo úplne iné. „Kvapôčkam rosy, ktoré sa leskli na zemi, som doposiaľ nevenoval žiadnu pozornosť. Ale keď som zapol čelovku, zistil som, že to nebola rosa, ale oči veľkých chlpatých pavúkov.“ A tak zdupkal preč.

Súkromný policajt
V 34. dni putovania je Ladislav na púšti a Izrael mu ukazuje inú, omnoho nudnejšiu tvár. Kožu má opálenú na odtieň čokoládovej zmrzliny, lýtka aj stehná tvrdé ako kameň. Na chrbte sa mu vyrysovali svaly, o ktorých doteraz nevedel. Okrem pľuzgierov ho trápila koža pod popruhmi batoha. Pokrývalo ju čoraz zhoršujúce sa akné. Váha batoha síce ráno vytlačila všetok hnis, to však iba prehĺbilo krátery vryté do kože.

Večer Ladislav odbočil na cestu, ktorá ho zaviedla do mesta Genin. Hovorí: „Priechody medzi Izraelom a Západným brehom nie sú otvorené celý deň, preto som sa rozhodol radšej utáboriť pri odpočívadle.“ Práve si šúpal prvé z avokád, keď vedľa neho zastavili policajti. „Passport, please,“ oslovili ho. „Teraz nemôžem, mám špinavé ruky od avokáda. Poďte ho najskôr zjesť so mnou,“ povedal. Policajtov jeho návrh zaskočil tak, že si naozaj prisadli. Povedali, že prišli na udanie a očakávali bezdomovca. Všetko dopadlo dobre. Na rozlúčku mu jeden z mužov v uniforme dal telefónne číslo, keby mal problém. A tak získal vlastného policajta...

Múr nárekov
Po 39 dňoch a asi 1 400 kilometroch chôdze konečne dorazil do cieľa. K jeruzalemskému Múru nárekov sa dostal nečakane ľahko. „Jeho návštevu som plánoval až na záver, aby som spoločne s ostatnými mohol nariekať, ako ma bolia nohy,“ smeje sa Ladislav, ale aj tak na papierik napísal svoje prianie. Potom ho vložil na starostlivo vybrané miesto, že v škáre medzi kameňmi nepochybne čaká dodnes, kým sa vyplní...

Cieľ splnený
Od Múra nárekov sa vydal k ešte smutnejšej Via Doloresa. Tak sa označuje cesta, ktorou prešiel Kristus, nesúc svoj kríž. Dnes toto miesto lemujú predavači suvenírov. Nad poslednými piatimi zastaveniami krížovej cesty stojí veľký kostol. Ladislava v ňom zaujali krížiky, ktoré tam vyryli stredovekí pútnici. Vedel, že je to len pasca na turistov. „Hrob Ježiša Krista leží inde,“ prezradil mu miestny obyvateľ. A presne tam Ladislav vyrazil...

Vchod do hrobky takmer prehliadol. Malé dvierka ho však priviedli do iného sveta. Pred Ladislavom sa objavila zelená záhrada. „Vitajte v Záhradnej hrobke,“ vítala ho pri vstupe sprievodkyňa a strčila mu do ruky brožúru, ktorá prinášala argumenty potvrdzujúce, že toto je jediné a pravé miesto odpočinku ukrižovaného Ježiša Krista. Brožúra tvrdila, že pri hrobke je do skaly vytesaná diera, ktorá mohla slúžiť ako krstiteľnica. Náhoda? Vraj nie. „Archeológovia v hrobe nenašli žiadne pozostatky. Tak je to jasné! Stojím pri Ježišovom jedinom pravom hrobe. Na mieste, kde si oddýchol medzi ukrižovaním a zmŕtvychvstaním...“